Po najlepšej noci svojho života som sa vracal domov a až pred vchodom som si spomenul, že ma doma okrem Mimi čaká aj Kamila. Spomalil som krok a úsmev nahradili hlboké myšlienky. Ja som sa za ten rok zmenil na nepoznanie. Ako sa zmenila Kamila som nemohol tušiť. Otvoril som dvere a snažil sa vycítiť atmosféru. Namiesto toho som zacítil čerstvú praženicu a kávu. Mima s Kamilou boli v kuchyni a keď som sa ukázal vo dverách, obe sa potešili. Mima mi hneď povedala ako sa s mamou rozprávali až do polnoci a ako spolu spali v posteli. Po raňajkách som ju poprosil, aby nám dala možnosť porozprávať sa. Mima si zobrala mobil a zatvorila dvere na svojej izbe. Kamila sa posadila oproti mne a nervózne čakala, čo poviem.
„Aký máš plán? Ako chceš ďalej pokračovať?“
„Neviem čo bude ďalej. Nemám žiadny plán.“
„Kde chceš bývať, aké máš číslo? Snažil som sa ti zavolať, ale číslo je odpojené.“
Kamila zvesila hlavu a napila sa zo šálky. Jej mlčanie zodpovedalo všetky moje otázky. Hneď ako prekročila prah bytu som vedel, že von ju už len tak ľahko nedostanem. Pozeral som na ňu a všimol si ako zostarla. Premýšľal som ako by som chcel, aby sa ona zachovala voči mne ak by som bol ja v jej situácii. Rozhodol som sa jej pomôcť najlepšie ako som len vedel. Súhlasil som, že tu za určitých podmienok, môže zatiaľ ostať bývať. Musí si ale nájsť prácu a aj bývanie. Kamila nadšene súhlasila a hneď sa ma pokúsila objať. Stihol som sa odtiahnuť a môj pohľad jej dôsledne vysvetlil, že to nebola reakcia, ktorú som chcel dosiahnuť. Napísali sme na list papiera niekoľko podmienok jej pobytu a potom som jej pomohol vybaliť si tých pár vecí, ktoré mala v obývačke do komody. Rozhovorila sa o zážitkoch z bývania vo Francúzsku a ako stratila ilúzie o spoločenstve živého svetla. Najskôr sa jej snažili pomôcť získať Solomona späť, ale postupom času ich nadšenie opustilo a byrokracia obrala o chuť bojovať. Nakoniec na to zostala sama. Na pojednávanie prišla bez právnika a lámanou nemčinou sa snažila presvedčiť rakúskeho sudcu, aby vrátil jej dieťa späť do jej starostlivosti. Dosiahla aspoň to, že Solomon nie je právne voľný na adopciu, zostáva naďalej v profesionálnej rodine a môže ho vídať raz za dva týždne, pod dozorom sociálnej pracovníčky. Ako tak o tom hovorila, začalo mi jej byť ľúto. Realita života jej dala pocítiť svoju odvrátenú stranu a bolo jasné, že to na Kamilu doľahlo. Poobede zaspala a tak som zobral Mimu von na prechádzku. Vysvetlil som jej, že aj keď s Maťkou už nebudem randiť, zostávame naďalej kamaráti a je u nich vždy vítaná, tak ako Maťka s Annou u nás, aj keď ony dve k nám chodili len zriedka.
„Už spolu nechodíte, lebo sa vrátila mama?“
„Nie Mima, to s tým nemá nič spoločné.“
Odpovedal som jej a cítil, že to nie je úplne pravda. Pýtal som sa jej o čom sa s Kamilou v noci bavili, a jedna vec ma znepokojila.
„Mama sa ma pýtala, či ma nechávaš doma cez noc samú často.“
Nebol som si istý, či sa úprimne zaujímala, alebo Kamila už od začiatku hľadá muníciu do súdneho boja o Mimu.