Leto začalo strácať svoju silu a aj kalendár upozorňoval, že čoskoro príde zmena. To bolo presne to obdobie, keď som sa začal pohrávať s myšlienkou, že požiadam Maťku o ruku. Milujeme sa, prakticky už spolu žijeme a jediné čo by sa zmenilo, by bol status niekde v štátnej databáze. Najskôr som premýšľal, že tento nápad nadhodím hneď večer, keď už budeme sami v posteli, ale potom som si uvedomil, že Maťka má v piatok narodeninovú oslavu a snubný prsteň by mohol byť prekvapením s tým správnym „wow“ efektom. Keď som povedal šéfke dôvod prečo potrebujem pol dňa voľno, ochotne mi ho schválila. Presunul som sa do obchodného domu, zašiel do zlatníctva a po pár minútach z neho aj s hrôzou ušiel. Cena prstena, ktorý prichádzal do úvahy, neprichádzal do úvahy. Neviem ako by som dievčatám vysvetlil, že niekoľko najbližších mesiacov sa budeme pôstiť. Sadol som si na lavičku vytiahol mobil, chvíľu ťukal až som našiel článok s názvom “Ako kúpiť snubný prsteň a neprísť o obličku“. Po prečítaní som zamieril na okraj mesta do záložne. O nás s Maťou sa už nedalo povedať, že sme boli nedotknutí ako čerstvo napadaný sneh a tak mi záložňa prišla ako celkom trefné miesto pre kúpu snubáku. Bol veľmi podobný tomu, ktorý som videl v zlatníctve za desatinu ceny. Prikúpil som aj tú najkrajšiu krabičku akú mali a začal rozmýšľať, ako to urobím. Bolo to prvýkrát čo som premýšľal, ako niekoho požiadať o ruku. S Kamilou to bolo inak. Keď sme zistili, že je tehotná, zásnuby boli vybavené jedinou vetou bývalého budúce svokra.
„Tak vám gratulujem snúbenci, kedy chcete mať svadbu?“
Teraz som premýšľal, či si mám kľaknúť na koleno pred celou rodinou, alebo to urobiť keď budeme sami. V hlave som mal stovky scenárov a celý týždeň som cítil príjemné vzrušenie z toho, čo sa chystám urobiť. Usmieval som sa keď som si písal nápady čo povedať. Tiež keď mi prišiel na um nejaký nový šialený nápad, ako tú otázku ozvláštniť. Škeril som sa na echo biku, i pri deväťdesiatom deviatom angličáku. V piatok poobede som preberal tortu a to už som bol tak vzrušený, že sa ozval aj strach, či mi náhodou nepovie nie. Rýchlo som tú myšlienku zapudil a v duchu si opakoval svoje vyznanie. V kvetinárstve som kúpil tú najkrajšiu kyticu akú som kedy videl a vyzdvihol Mimu zo školy. Zašli sme do starého bytu pripraviť sa. Maťkina sestra sa ponúkla, že zoberie Annu s Mimou na druhý deň na kúpalisko, tak sme zašli po kúpaliskovú výbavu, lebo tú sme ešte presťahovanú nemali. Než sa Mima zbalila, ja som si stihol dať sprchu a prezliecť sa. Premýšľal som, že by sme po svadbe mohli byt prenajať. Napadlo mi, že by som mohol v inzeráte na prenájom spomenúť, že v byte bola natočená populárna reklama na Rexonu. To už ma z myšlienok vyrušila Mima a tak som zobral osušky, nafukovačku a opaľovacie krémy, tortu,kvety, Mimu, dve tašky a vyrazili sme na oslavu. Museli sme ísť po schodoch, keďže do výťahu by som sa s tým všetkým nezmestil. Môj život by sa uberal úplne iným smerom, ak by snubný prsteň bol v mojom vrecku, a nie v nohaviciach na podlahe pred sprchou. To som v tej chvíli vôbec netušil. Zamkol som a o pár minút som sa už zoznamoval s Matinými rodičmi, synom a ďalšími príbuznými. Zaspievali sme „živjó“, všetci okrem mňa Maťke zagratulovali k okrúhlemu výročiu a ja som si uvedomil, že mi chýba môj darček. Maťka sfúkla sviečku, nakrájala tortu a ja som zatiaľ prehľadával vrecká a tašky. Začal som byť nesvoj a keď som tretíkrát prekutral všetky miesta kde by mohol byť, oznámil som Maťke, že som si doma niečo zabudol, ale hneď budem späť. Keď ma Mima videla odchádzať, rozhodla sa ísť so mnou. Snažil som sa jej vysvetliť, že idem len domov a hneď budem späť, ale asi nechcela ostať s Matinou rodinou sama, tak sa pridala. Prešli sme dve ulice, a ešte než som zašiel do vchodu skontroloval som či mi nevypadol v aute. Stúpal som pomaličky po schodoch a skúmal každý jeden, či tam nie je zamatová krabička. Mima šla pár krov predo mnou, keď som zrazu začul jej zhrozené: „Mama!!“