Kapitola štyridsaťdva – Martinin Vlado

Bože, do čoho som sa to namočila. Pamätám si, ako sa to začalo. Akurát som dočítala novú Gabbaldonku a kontrolovala Tinder, keď tu som si všimla spolužiačku mojej dcéry v náručí jej sympatického otecka. Napísala som mu, ale vrátiť sa mi nevrátilo ani písmenko. Anny som sa opýtala či vie čo je s Miriaminou mamou. Po pár dňoch mi povedala, že ich mama opustila a presťahovala sa do sebestačnej komunity vo Francúzsku. Mala som množstvo otázok, ale nič bližšie mi povedať nevedela. Ach, tá moja zvedavosť. Chcela som vedieť viac. Čo sa tam muselo stať, že opustila svoje dieťa. Premýšľala som, že mu ešte raz napíšem, ale keďže sa blížilo rodičovské, rozhodla som sa osloviť ho osobne. Bolo to jednoduchšie ako som si myslela, a o pár dní sme už sedeli na káve. Už tam som cítila, že sa zahrávam s ohňom. Vlado nemá skoro žiadny filter. Čo na srdci to na jazyku. Najskôr som sa snažila vylúštiť, čo to hrá za hru, čo chce dosiahnuť. Až po hodinách som si uvedomila, že nič. Skutočne je taký priamy a jednoduchý. Na jednej strane je to osviežujúce, počúvať z mužských úst pravdu, bez manipulácií a pretvárky. Na druhej strane niektoré referencie nepozná a mojim vtipom niekedy nerozumie. Najskôr ma to netrápilo, ale ako sme spolu začali tráviť viac času, musím nad tým premýšľať. Oproti Stanovi je to ozaj zvieratko, ale aspoň to nie je nafúkaný snob. Nesmiem porovnávať bývalého manžela s novým frajerom, to mi ozaj nepomôže. Stále si to opakujem a predsa to robím, prečo? Nový frajer, nový frajer, nový frajer. Opakujem si to a stále mi to príde zvláštne. Po skoro dvoch dekádach viac-menej spokojného manželstva som rozvedená a mám nového frajera. Ja ani neviem ako sa to presne stalo. Jedna káva, aquapark, pár prechádzok a ja sa musím usmievať vždy keď si na neho spomeniem. Priznám sa, že sa mi páči, keď sa o mňa zaujíma. Každej žene sa páči, keď púta pozornosť. Pekný, dobre stavaný, príjemný mladý muž má o mňa a záujem a ja stále neviem čo z toho bude. Vždy si poviem, že to nemusím riešiť, aj tak sa to samo ukáže. Pamätám si na našu prvú spoločnú noc. Človek nevie čo je to fantastický sex, až kým sa mu nestane. Paradoxne som si po tej noci začala myslieť, že toto nemá budúcnosť. O jedenásť rokov mladší a fantastický milenec k tomu, každý deň mi napadlo aspoň päť scenárov ako sa to skončí. No a na rozdiel od mojich katastrofických scenárov sme začali spolu bývať. Za tých pár mesiacov som si užila viac sexu ako za dvadsať rokov zo Stanom. Vďaka Bohu za Framykoin. Neviem čo by som bez neho robila. Keď dievčatám začali prázdniny mali sme na seba ešte viac času, a ja som si uvedomila, že som sa zamilovala a tak trochu ho asi aj milujem. Bože, ozaj som to napísala?! Ja ho asi milujem. Ale sama tomu asi neverím. Vždy som sa rozhovoru o budúcnosti vyhýbala, ale už to viac nedokážem. Musím vedieť či sa mu môžem oddať, alebo si to mám len užívať a počkať na nevyhnutný koniec. O pár dní mám štyridsať a jediné čo si prajem je, aby som sa konečne vymanila z tejto neistoty a vedela čo bude. Skúsim si to želať keď budem fúkať sviečky na torte. Možno dostanem znamenie. Zaslúžila by som si ho, ja aj Anna s Mimou.