Tak síce to trvalo, ale konečne ma poriadne chytila open horúčka. Od pondelku som nerobil nič iné len sledoval či náhodou na internet neunikol open workout 25.3. Únik podobný minulému roku sa nekonal a ja som bol napálený Rickom Ashtim minimálne dvanásťkrát. Nedalo sa nič robiť, a tak som podobne ako celá naša crossfit komunita, musel počkať až do štvrtku. Moja obava zo 400metrového handstand walku sa síce nenaplnila, ale keď som videl to množstvo wall walkov, tak to pokojne mohli zlúčiť a bolo by to to isté. Na druhej strane váha na činke pri deadliftoch, snatoch a cleanoch bola tak prijateľná, že RX verziu som zavrhol až keď som si urobil dva wall walky na vlastných rukách. Piatok som si naordinoval oddych a v sobotu sa zobudil o šiestej ráno plný očakávania. Pred gymom som zaparkoval o štvrť na deväť a ďalšiu pol hodinu čakal, kto sa ukáže s kľúčmi ako prvý. Keďže vonku pršalo, ostal som sedieť pekne v aute a sledoval, ako sa vedľa môjho auta radia ďalší prichádzajú nadšenci. Keď sa na zákrute ukázala kolóna áut bolo jasné, že dorazili Vajnoráci na čele s Miškou a Andrejom. Dvere sa otvorili a každý mal na jazyku tú istú otázku.
„Akú ideš verziu?“
„Jedného dňa pôjdem aj Rx, ale dnes to ešte nebude.“
Koho sa však zabudli opýtať na verziu bola Domča. Tá chcela ísť škálovanú verziu, ale niekto si povedal, že Domča ide určite RX a tak jej podľa toho naložili na činku. Všimla si to až uprostred deadliftov a tak ju zdržalo prekladanie činky. V druhom kole som konečne využil svoj rozhodcovský certifikát a tak som nasadil okuliare, zobral dosky, pero a pustil sa do počítania. Veľa práce som nemal, keďže Šnekiho jedinou požiadavkou bolo, aby som počítal poriadne nahlas. Rád som mu vyhovel a tak nás po skončení tých posledných 6 kalórii, ktoré v časovom limite nestihol, mrzelo spolu. Ja som samozrejme nechcel, aby sa stalo aj mne a tak v typickom Muro štýle poriadne prepálil začiatok. Mohlo mi napadnúť, že udržať 2200cal/hod bude nad moje schopnosti. Samozrejme, že som dosiahol len to, že mi odišli pľúca. Čo bolo ale ešte horšie, bola panika. Snažil som sa dýchať, ale akoby vo vzduchu nebol kyslík. Ležal som na páske ako taký tuleň a interne som si nadával do hlupákov. Prišiel prvý no-rep a v tom momente okrem pľúc odišlo aj sebavedomie. Presunul som sa k oknu a len som zhlboka dýchal. To už pri mne sedela Miška a podávala mi hroznový cukor. V jednom momente mi tuším ponúkla zavolať záchranku. Musel som vyzerať strašne. Vypil som celý pohár vody s cukrom a vrátil sa k workoutu. Dostal som sa cez cleany, ale ďalšieho kola wall walkov na vyslobodil časový limit. Chvíľu mi trvalo než som si to bol ochotný priznať, ale jednu vec som vedel. Mám na viac. Okamžite som zrušil nedeľný aj pondelkový tréning a prijal Miškinu ponuku skúsiť to v pondelok znovu.
V pondelok som už nenechal nič na náhodu a zakázal som si na vesle prekročiť hranicu 1000calórií za hodinu.
„Slow is steady, steady is fast.“ Bola moja mantra a konečne sa mi podarilo podľa nej aj riadiť. Poviem vám, že sa cvičí o dosť lepšie, keď nemáte pocit, že umierate. Hoci sa mi ani v pondelok nepodarilo dostať až k záverečnému veslu, bol som oveľa spokojnejší a 141 repov je reálne vysvedčenie mojich aktuálnych schopností. Tak teraz už len rok poriadne makať a možno už 26.1 bude ten workout kde si budem môcť zapísať RX výsledok.