Na otvorenie som prišiel s pol hodinovým predstihom. Gym ešte voňal farbou a z niektorých elektrických zásuviek trčali káble. Nadýchol som sa zhlboka a zvítal sa s Dušanom. Hrdý na svoj gym si dal ruky v bok a spokojne sa nadýchol. Ukázal mi, ako za pár mesiacov prestavali staré dódžó na krásny crossfit box. Ako prichádzajú ďalší hostia, Dušan hovoril stále tie isté veci stále dookola, ale vôbec sa nezdalo, že by mu vadilo opakovať sa. Kým on púšťal úsmevy na všetky strany, Veronika pobehovala medzi autom, skladom a barom. Snažila sa prilepiť späť logo na barový pult. Usmial som sa, lebo mi to pripomenulo ako som bral Mimu domov z pôrodnice. Ja hrdý otec, nesiem na rukách svoju malú princeznú, a Kamila dva kroky za mnou v dokonalej napodobenine kovbojskej chôdze.
Prišlo nás asi štyridsať a tak chvíľu trvalo pokiaľ sme sa prezliekli. Keď som videl koľkí zobrali aj svoje deti, bolo mi ľúto, že tu nie je aj Mima. Obzvlášť keď sa na ňu pýtali. Tá však na sobotu už mala program s Annou a Maťa ma ubezpečila, že na ňu dá dobrý pozor.
Keď už sme boli všetci pripravení Dušan prišiel pred tabuľu a predniesol jeden z najdojímavejších príhovorov aké som kedy počul. Hovoril o tom ako sa musel postaviť za svoje zásady, a ako v momente keď počul,“…keď budeš mať svoj gym tak si to môžeš robiť podľa seba…“, vedel, že všetky ďalšie slová sú zbytočné a jediné čo nasledovalo, bolo podanie rúk a úprimné ďakujem. Opisoval ako oznámil Veronike, že sú nezamestnaní. Kvetnato opísal ako ona v prvom momente jeho nadšenie ani trochu nezdielala a pripomínala mu, že majú deti ktoré nebudú mať pochopenie pre prázdnu chladničku. On si však bol istý, že všetko bude v poriadku a tak aj bolo. Hneď na druhý deň sa mu ozval známy, či pozná niekoho, kto chce kúpiť telocvičňu po skrachovanom karate klube.
„Keď som tú správu ukázal Veronike na moment sa potešila a potom sa nahnevala, že sa už na mňa nemôže hnevať. Viete čo mi na to povedala?!“
„ČO??“
„Ty bastard! Ale odpustila mi!“
Všetci sa rozosmiali a otočili smerom k Veronike, ktorá len pritakávala, ale na oplátku rozpovedala ako ho skoro kúpil iný záujemca, lebo nevedeli zohnať úver. Dušan dopovedal koľko energie si vyžiadala rekonštrukcia, a ako sa dá všetko zvládnuť ak máš okolo seba svojich ľudí, svoju rodinu.
Rozlosovali sme sa do štvorčlenných tímov a hry sa začali. V kvíze si náš zelený tím vytvoril celkom dobrý náskok, ktorý ale v dumbbell snatchoch stratil, ale aj tak sme sa držali fialovým nadosah. Po box jumpoch sme si udržali druhé miesto, ale žltí na nás strácali jen jeden rep. Po predposlednom kole sme sa stále zubami-nechtami držali na druhom mieste, len žltí vystriedali fialových na prvom mieste. Bolo jasné, že o víťazovi sa rozhodne v poslednom kole na vesle a echobikeu. Podpichovali sme sa a rýpali do seba. Vrcholom bolo keď Palo urobil handstand na jednej ruke a druhou nás na sekundu múnol (mooning). Kým ja som bol bol prekvapený z toho gymnastického výkonu, niekto po ňom chrstol vodu s dokonalou presnosťou. Správne nás to naladilo, aby sme do posledného kola dali všetko. Počítala sa každá kalória a strašne sme si to užívali. Teda prvú minútu na stroji a ešte viac tú druhú keď ťahal niekto iný z tímu. Vždy ťahali iba dvaja, a tak druhý dvaja mali dostatok času šmírovať, ako sú na tom súperi. Veslo vždy malinko nadskočilo keď som potiahol, a lialo zo mňa ako z krhly. So žltými sme súperili o prvé miesto a nikto cez hlasné povzbudzovanie skoro nič nepočul. Sedel som na echobikeu a bojoval s každým príťahom keď mi kapitánka povedala, že sme vo vedení asi o dve kalórie. Nevládal som, po troch hodinách crossfit hier som už bol vyžmýkaný ako citrón, ale ešte viac som zabral, prekonal nejakú vnútornú hranicu a ešte zrýchlil. Keď ma Silvia vystriedala, z biku som doslova spadol rovno na zem a priamo tam na mieste hodil šablu. V tom zápale si to málokto všimol a tak som zo seba stiahol tričko a decentne ju zakryl. Bolo to zvláštne, ale po tej grcke som sa cítil nečakane dobre a poslednú minútu na roweri som dal s ľahkosťou. Dušan si zapísal výsledky a než som sa stihol postaviť, niekto tú šabľu odpratal. Na chvíľu som dúfal, že sa na ňu zabudne, ale nemal som toľko šťastia. Pri vyhlasovaní výsledkov si ma Dušan vychutnal.
„Druhé miesto obsadili zelení. Poprosím o špeciálny potlesk pre Vlada, ktorý nám okrem potu pomohol pokrstiť gym aj inou tekutinou.“
Všetci sa rozosmiali a ja som si bol istý, že v gyme nie je nikto, kto by nevedel o čom hovorí. Zobral som medailu, zavesil si ju na krk, vyskočil na stupeň víťazov a hlboko sa poklonil. Prvé miesto možno získala hepatitída, ale najväčší potlesk určite patril zeleným. Pozrel som zo stupňa víťazov a nebolo pochýb kam patrím, kto je moja druhá rodina.
Vrátil som sa do prázdneho bytu, hodil sprchu a šlofíka. Zobudil ma až telefón od Maťky. Obliekol som sa a prišiel do jej bytu. Tam už ma čakali všetky baby s navarenou večerou. V ten večer sme sa s Maťkou prvýkrát milovali. A potom ešte druhú a tretí. Bolo to nežné a krásne. Bol som na vrchole blaha, asi prvýkrát v živote som bol úplne šťastný. Jednu vec však majú tie najšťastnejšie aj najtrpkejšie dni spoločné. Trvajú iba deň.