Sedel som na záchode, a pozeral ako mi pribúdajú správy od Maťky. Z jej oslavy sme odišli už pred viac ako hodinou a tých pár sto metrov, ktoré delili naše byty, sa dalo prejsť za menej ako päť minút. Kamila dokonale narušila moje plány a ja som len bezradne pozeral do telefónu, a hľadal tie správne slová ako Maťke vysvetliť, čo sa práve stalo. Nemusel som čakať dlho. Mima sa okrem Kamily stihla cez chat baviť aj s Annou a tá Maťke zreferovala čo sa deje u nás doma. Pokiaľ som ja našiel tie správne slová, Mima stihla vypustiť mačku z vreca. Maťke som do telefónu povedal čo sa stalo a tá si len silno vzdychla. Neviem čo som čakal, ale ticho určite nie. Cez záchodové dvere som počúval ako Mima Kamile povedala, kde sme práve boli, a kto je Maťka. Tá po dlhej odmlke položila krutú otázku.
„Prečo ste sa vlastne vrátili domov?“
„Vrátil som som sa po tvoj darček.“
„Zabudol si môj darček a našiel svoju bývalú ženu?!“
„Vypadol mi z vrecka, keď som sa sprchoval.“
„Vrátiš sa ešte?“
Pootvoril som dvere a zbadal ako si Mima sadá s džúsom k dverám a snaží sa vyrozprávať Kamile všetky zážitky posledného roku.
„Asi nie.“
„Tak to mi je ľúto.“
„Aj mne.“
Maťka bez rozlúčenia skončila hovor a ja som mal v žalúdku žeravý kutáč a bolo mi na zvracanie. Cítil som hnev. Hnev ku Kamile, ale aj samému sebe za to, že nie som schopný túto situáciu vyriešiť. Mal som chuť jej vykričať, ako mi ničí život, a že ju už nikdy nechcem vidieť. Lenže to mi už Mima klopkala na záchodové dvere a tichučkým hláskom sa ma pýtala, či môžeme pustiť maminku dnu.
Čo som mal robiť, sedela pred dverami už skoro hodinu, susedia už okolo nej tiež určite prešli. Ďalšia téma na šuškandu, ktorú budeme obe s Mimou ešte dlho počúvať. Pustil som ju dnu. S potrhanou kabelou a poloprázdnou športovou taškou. Aj by som na malú chvíľu rozmýšľal, že prečo vyzerá ako bezďáčka a došla doslova s holou riťou, ale taký som bol nahnevaný, že som sa na to vykašlal.
„Môžem sa u vás aspoň osprchovať a prespať túto noc? Nemám žiadne peniaze na hotel.“
Fasa.. dnes spánok a zajtra ju ešte aj financovať budem?
„ Nie sme hotel Kamila, alebo ako tak na teba pozerám, lacný motel či ubytovňa!“
Mima sa rozplakala. Napätie medzi nami sa dalo krájať. Mal som chuť sa zdvihnúť a ísť sa niekam ožrať. Však neďaleko sa koná oslava, nie? Hlasno som sa začal smiať, takým až skoro šialeným škrekotom. Nevedel som prestať.
„ Uteráky vieš kde sú!“ Ukázal som na kúpeľňu a naďalej sa iba rehotal. Vraj niektorí ľudia sa v krízových situáciách smejú, keď majú plakať, ako na pohrebe.
Tak toto som bol práve celý ja, šialený, urehotaný, a urevaný zároveň.
„ Dnes sa už nevrátim!“ povedal som v tej istej hodine už druhej žene a buchol za sebou dverami.