Prešlo pár dní, a namiesto neustálych myšlienok čo s Kamilou, som začal cítiť zvláštny pokoj. Asi k tomu prispelo aj to, že sa skončil finančný rok, čo je pre účtovníkov ako taká malá dovolenka. Dokonca som si dovolil počas pracovnej doby zájsť na obedný workout. Po dvoch hodinách som sa vrátil k počítaču, ale nepribudla mi ani jedna správa do inboxu. Jediná, ktorú som dostal, bola od Gabiky. Zamrzelo ma, že som na jej poslednú správu nereagoval. Kamilin príchod a moje nezásnuby ma bohužiaľ úplne pohltili, a vytesnili jej poslednú správu.
„Ahoj, už budúci týždeň sa vraciam domov. Musíme sa stretnúť a porozprávať.“
No a teraz po viac ako mesiaci napísala znovu.
„Stále čakám na tvoju odpoveď. Ozaj by sme sa mali stretnúť, než sa vrátim späť do Argentíny.“
Okamžite som jej odpísal:
„Samozrejme, navrhni miesto a čas, určite prídem. Tvoja posledná správa ma zastihla v takej situácii, že keď ti o tom poviem, určite pochopíš, prečo som na ňu úplne zabudol.“
„Tak príď teraz do Sadu Janka Kráľa, sedím na lavičke pri rotunde.“
„O desať minút som tam☺“
Zamkol som počítač, obliekol sveter a bez slova som vyrazil smer Sad Janka Kráľa. Ležérnym tempom som prešiel cez most SNP, a po nábreží smeroval k bývalému lunaparku. V momente keď som ju zbadal aj ona zdvihla hlavu, a s úsmevom sa postavila. Roztiahol som ruky a aj keď sme boli od seba ešte niekoľko desiatok metrov, pripravoval som sa ako ju objímem. Aj ona vystrela ruku, ale tú druhú držala na kočíku. Chlapi sú niekedy veľmi pomalé stvorenia. Aj keď som na vlastné oči videl ako drží kočík, nedochádzalo mi, čo to znamená. Prešiel som ešte asi ďalších desať metrov než som si uvedomil, čo také sa v kočíkoch zvyčajne nachádza. Moja tvár a pohyby dokonale tlmočili moje myšlienky, a Gabika sa začala strašne smiať. Mal som vypúlené oči, otvorené ústa a dokonca aj poklopec, no to som si v tej chvíli vôbec neuvedomoval. Zvesil som ruky, spomalil krok a začal počítať mesiace. Gabika sa ešte väčšmi rozosmiala a začala si utierať slzy. Dokráčal som až ku nej, ale to už sa smiala z celých pľúc a ja som len čakal s vráskou na čele, a stále otvorenými ústami.
„Ahoj Gabika, čo máš nové?“
Bolo mi jasné, že bude chvíľku trvať než mi odpovie, a tak som zatiaľ využil voľný čas a nakukol do kočíka. Zdvihol som závoj a pri pohľade na to krásne bábo sa mi nejako zahmlilo videnie. Gabika sa dosmiala, sadla si na lavičku a pozorovala ako čumím do kočíku. Obrátil som sa ku nej a len prstom ukazoval striedavo na seba a ňu. Gabika si povzdychla a akoby proti vlastnej vôli pritakala.
„Ako sa volá?“
„Juan Ignacio Garcia. Garcia je priezvisko. Aj ja sa volám Garcia.“
Sadol som si vedľa nej na lavičku. Snažil sa sformulovať svoje pocity a položiť otázku, ktorá ma najviac zaujíma.
„Tak to gratulujem. Si šťastná?“
„Veľmi. A to ani nehovorím o tom kameni, čo mi práve odpadol zo srdca. Trochu som sa bála ako budeš reagovať. Manuel robil všetko preto, aby sme sa nestretli. Ja som vedela, že to bude v pohode, ale on vie vymyslieť také scenáre, že ma normálne vystrašil. Čo ti poviem, dáva na mňa pozor. Bojí sa o nás a ty ako biologický otec si v jeho očiach hrozba.“
„Tomu rozumiem. Teda ani nie tak tomu, že ma vníma ako hrozbu, ale že sa o vás bojí.“
„Si zlatý, že to hovoríš.“
„Aj sa mu divím, že ťa nechal ísť samú.“
„Čo blázniš, sedí hentam na tej lavičke a nespustí z nás oči.“
Gabika ukázala na snedého, zamračeného, muža v klobúku, ktorý nás pozdravil jemným gestom. Len som sa usmial a gesto mu opätoval.
„Predstavíš nás?“
„Nie, nemá záujem. Okrem toho sa chcem porozprávať s tebou.“
„Som samé ucho.“
„Nebudeš mi robiť problémy, však?!“
„S čím?“
„Myslela som si, ale Manuel, no to je jedno. On je dobrý chlap aj otec, ale jeho emócie, niektoré názory, ach, ale odbočujem. Vieš čo ti chcem povedať?“
„Cítim, že budeš chcieť, aby som ti podpísal nejaký právny dokument.“
Gabika sa rozosmiala a len pokrútila hlavou.
„To nebude treba, aj keď Manu by hneď na niečo také skočil. Mne ide o to, že jedného dňa sa to Juan určite dozvie, alebo dovtípi, a ja mu určite nechcem klamať. Je možné, že jedného dňa ťa bude chcieť kontaktovať, tak aby si bol pripravený.“
„Čo mu mám v tom prípade povedať?“
„Pravdu.“
„Si si istá? Pani Luna?“
„Verím, že použiješ vhodný filter.“
Sedeli sme na lavičke a preberali udalosti posledného trištvrte roku. Ona mi vyrozprávala ako sa zoznámila s Manuelom na obchodnej komore, a ako až potom zistila, že je tehotná. Keď mu povedala, že je v druhom stave čakala ako zareaguje. Vraj sa najskôr hrozne tešil, lebo mu doktori hovorili, že je neplodný.
„O to viac som bola zvedavá ako zareaguje, že to nie je jeho.“
„A ako zareagoval?“
„Typický chlap, množstvo otázok, emócií, ale nakoniec prekvapivo dobre. Asi ma ozaj zbožňuje ako mi to často hovorí.“
„Nečudujem sa.“
Potom som jej vyrozprával celý príbeh s Martinkou a ako teraz bývam s Kamilou.
„S Kamilou? To nemyslíš vážne?“
„Hej, ľudia sa menia. Mala by si vidieť aká je teraz pokorná. Každopádne, Mima je šťastná ako si ju ešte nevidela. Tá by nám hneď vystrojila druhú svadbu.“
„Tak to verím. Tak ste to dali zase dohromady?“
„No ako zase pŕŕŕ, nemyslím si, že odíde po troch mesiacoch ako sme sa dohodli, ale zase druhýkrát do tej istej rieky nevstúpim. Nemilujem ju a keď už teraz mám lepšiu predstavu o tom aké je to mať vedľa seba niekoho koho skutočne milujem, no jednoducho…“
Pozeral som na Gabiku a nechal zvyšok tej nezmyselnej vety visieť vo vzduchu. Usmiala sa, pozrela mi do očí a len ticho pritakala.
„Tak už teraz vieš.“
„Viem. Ako určite nie všetko, ale učím sa.“
Juan v kočíku sa zobudil a dal o sebe vedieť. Manuel dobehol a zobral si ho na ruky. S Gabikou sme sa objali a rozlúčili. Pomalým krokom som sa vrátil do kancelárie a spracúval dojmi. Ako mi tak šli myšlienky, spomenul som si na Kamilinho Solomonka. Začal som sa pohrávať s myšlienkou, že ak sa bude cudzí chlap starať o môjho syna, či by nebolo fér, postarať sa o toho Kamilinho.