Kapitola tridsaťštyri – Motýlie krídla

Konečne napadol sneh. Snežilo celú noc, a aspoň na pár hodín všetko krásne, než sa sneh zmení na kašu. Zalial som si kávu a za pár minút som sa rozhodol, že nezostanem dnes doma. Z minulého roku som si preniesol skoro celú dovolenku, takže ma HR samo nabáda, aby som si ju čerpal. Odprevadil som Mimu do školy a vrátil sa domov. Zapol som si súkromný počítač a čakal pokiaľ sa nainštalujú všetky updaty. Chvíľu som browsoval po nete, až som sa dostal k svojej schránke na facebooku. Vďaka reklame na Rexonu si na mňa spomenulo množstvo ľudí, ešte aj sesternica z druhého kolena, a tak som jej odpísal. Ako som tak prechádzal nepoužívanou schránkou našiel som aj odkaz od novinárky, ktorá by so mnou chcela urobiť rozhovor. Napísal som jej svoje číslo a dúfal, že sa budem môcť posťažovať na ľudí, pre ktorých už nechodím hromadnou dopravou. Prečítal som si všetky správy, až pokiaľ nebola schránka prázdna. Urobil som si obed a vytiahol Veronikine materiály. Crossfit je v tom zaujímavý, že vie človeka pohltiť. Áno, sú ľudia ktorí si platia členstvo a prídu len pár krát za mesiac, alebo raz za pár mesiacov, ale drvivá väčšina crossfiterov ak už začne, tak chodí pravidelne niekoľkokrát do týždňa. Ja nielenže chodím päťkrát do týždňa, ešte aj moje sociálne siete vedia, že ma ťažko zaujmú niečím iným. Poobede som si urobil kávu a vrhol sa na trénerské materiály od Veroniky. Čítal som, a k tomu pozeral videá tak zahĺbene, že som skoro nestihol ísť po Mimu. Našťasie odkedy Gabika netrénuje, už jej trochu chýba entuziazmus, a trvá jej pokiaľ sa oblečie. Tak som na ňu musel ešte čakať. Našťastie sme nemeškali a tak som dúfal, že sa budem môcť opýtať na veci, ktorým som v materiáloch neporozumel. Za barom som však našiel len neznáme dievča. Pozravil som ju, predstavil sa a čakal, že sa dozviem kto je.

„Ahoj volám sa Maggie. Počkáme na ostatných, potom sa vám všetkým predstavím naraz. Chceš jonťák, alebo proteiny?“

„Nie, ďakujem. Tak ja teda počkám.“

Bol som trochu zaskočený, ale to najhoršie som ešte netušil. Maggie začala s úderom piatej.

„Ahojte volám sa Magdaléna ale hovorte mi Maggie. Pre tých, ktorí mi nechodia na 5:30 a 6:40. Dušan, Veronika a Mišo už v našom gyme nepracujú, takže sa budeme vídavať častejšie. Na dôvody sa ma nepýtajte, jednak neviem presne čo sa stalo, a jednak je to jedno. Stalo sa. Dnes budeme mať benchmark tréning Maggie, aby ste si mohli lepšie zapamätať moje meno. Sú nejaké zranenia?“

Celú hodinu som premýšľal, čo sa mohlo stať. Dušan hovoril, že majú s majiteľom nejaké nezhody, ale ani ma nenapadlo, že to skončí takto. Maggie bola ťažká profesionálka. Dôraz na techniku, ale povzbudenia sa o nej človek nedočkal. Odľahčenia alebo vtipu už vôbec nie. Namiesto toho bola cez workout vypeckovaná hudba tak, že som nepočul vlastnú myšlienku. To musí byť asi zvyk z rána. Vtedy je asi potrebné ľudí poriadne zobudiť.

Po cvičení som sedel v šatni a s chalanmi špekuloval, čo sa mohlo stať. Chcel som napísať Dušanovi, ale kým som sa obliekol, Mima už čakala pred šatňou.

Odložil som mobil do vrecka. Aj tak sa časom všetko dozvieme.