Kapitola tridsaťpäť – Exodus

Človek málokedy vie, ktorý deň je jeho posledný. Niekedy sa ráno zobudí a netuší, čo všetko sa stane. Môj gym bol môj druhý domov. Lenže gym nie sú len steny a náradie. Povedal by som, že to je na crossfit boxe to najmenej podstatné. Najdôležitejší sú ľudia. Keď si s niekým, koho máš rád, úsmev je prirodzeným vyjadrením tvojej vnútornej emócie. Magie s Igorom sú kompetentní tréneri, ale emócia, vzťah a spojenie chýba. Skúšal som s Magie vtipkovať ako s Veronikou, ale dočkal som sa len mrazivého pohľadu. Druhýkrát som už takú chybu neurobil. Na tréningoch bolo čoraz viac voľných miest a menej známych tvárí. Crossfit začínal strácať svoje čaro, a začal byť len mechanickým cvičením. Stával sa pre mňa tým, čo si pod ním predstavujú ľudia, ktorí ho nikdy nezažili.

O odchode Dušana, Veroniky a Miša sa rozpútal kolobeh klebiet. Nikto neveril oficiálnej verzii, že sa pohádali ohľadom crossfitových štandardov. Najdiskutovanejšou teóriu boli peniaze, ale objavila sa aj pikantná klebeta o tom, že vraj niekto našiel minikameru v ženských sprchách, a majiteľ to nenechal vyšetrovať políciu, aby sa vyhol škandálu.

Dušanovi som napísal, že by som sa rád porozprával, a či netrénuje niekde inde. Odpísal len, že pripravuje prekvapenie a všetko sa včas dozviem. Cítil som sa ako sirota. Na druhej strane som bol dosť zaneprázdnený, aby som sa mal čas utápať v smútku. Ako slobodný otec som síce robil čo som mohol, ale niektoré veci mi unikali. Napríklad Mima mala už pár dní dieru v rukavici, o čom som vôbec netušil.

„Prečo si mi o tom nepovedala?“

„Nechcela som ti pridávať starosti.“

Objal som ju a ubezpečil, že som tu pre ňu, a starosti mi pridá skôr to, ak o takýchto veciach vedieť nebudem.

Večer sme si sadli a prebrali všetko jej oblečenie. Čo sa dalo, to sme pozašívali, a čo nie, to sme vyradili. Potom sme si sadli za počítač a objednali všetko čo sa jej páčilo. Prišla aj reč na mobily u spolužiačok a bolo mi jasné, že ak nechcem aby bola na okraji kolektívu, budem jej ho musieť kúpiť, či sa mi to páči, alebo nie. Presvedčila ma, aby som si aj ja trochu obnovil šatník a veci na cvičenie. Nákup nám síce odkusol časť z rezervy, ale stále sme mali peniaze za reklamu. Bol som spokojný, že som Mime urobil radosť.

S Mimou sme si povedali, že chodiť cvičiť každý deň v týždni sa nám už nechce, a tak sme získali voľné utorky a štvrtky. Vďaka tomu som sa mohol ponoriť do Veronikiných materiálov na L1. Tento náš upravený režim sa po pár týždňoch stal rutinou a len periférne som si uvedomoval, že sa blíži Valentín. Keď sa ma Mima opýtala aké mám plány na tento „sviatok“, bol som vykoľajený ako vlak v Rusku. Keď mi navrhla online dating ako riešenie, úplne som stratil schopnosť reagovať. Dokonca sa ponúkla, že mi pomôže s profilom a výberom. Pôsobila, ako by mala mať sedemnásť, a nie sedem. Než som si poriadne uvedomil, čo sa deje už sme vypisovali moje údaje. Celkom sme sa pritom pobavili a tak výsledný text vyzeral takto:

„Chudobný, rozvedený, slobodný otec hľadá podobne dokonalú ženu. Musí mať rada sedemročné dievčatá, crossfit a domácu kuchyňu.“

Potom sme sa dvadsať minút fotili, a tú najšialenejšiu sme priložili k profilu a aktivovali ho. Najšialenejšie veci sa dejú vtedy, keď človek nemá žiadne očakávania.