Kapitola tridsaťjeden – Nekomfortná zóna

Mima sa v noci nasťahovala ku mne do postele. Chcela aby som ju držal za ruku. Je z nej prakticky polosirota, a teraz ju opustila ďalšia žena na ktorú sa naviazala. Život pred nás niekedy postaví prekážky, na ktorých prekonanie nemáme návod. Držím ju teda za ruku a hladkám po vláskoch. Nič viac pre ňu teraz urobiť neviem. Cítim sa strašne bezmocný a ani si nechcem predstaviť, ako sa musí cítiť ona. Jediné čo nás drží nad hladinou je rutina. Každé ráno vstávame v ten istý čas, na obed tá istá kantína, po práci tá istá električka, crossfit, gymnastika, večera, úlohy a spať. Ešteže mám ten crossfit. Vďaka nemu sa cítim dobre fyzicky aj mentálne. Teší ma, že sa posúvam a pohľad do zrkadla už nie je taký žalostný, ako pred rokom. Kilá šli dolu, zosilnel som a je radosť pozerať do apky ako sa zlepšila aj výdrž. Už sa nezhrozím ak na tabuli nájdem tridsať minútový AMRAP, alebo iný HERO workout, aj keď toho CHADa si mohli odpustiť. Tri dni som ho cítil v nohách.  

Aj v gyme si všimli, že nie som vo svojej koži. Nielen Veronika sa ma pýtala, ako to zvládam. Snažil som sa tváriť, že sa nič nedeje, no pri workoute sa sústredím a vtedy nezakrývam svoje emócie. Bolo na mne určite vidieť smútok a keďže crossfit je hlavne o komunite, nakoniec som prijal ponuku sa tom porozprávať. Zuzka bola dokonca taká zlatá, že bola ochotná prísť až ku mne domov, keďže nemôžem nechať Mimu samú. A tak v v piatok o ôsmej večer zazvonil zvonček na dverách a než som stihol zareagovať, Mima už otvorila Zuzke dvere.

„A ty si kto?“

„Ahoj, ja som Zuzana, kamarátka tvojho otca. Ty budeš Miriam, však?“

„Čo tu chceš?“

„Prišla som sa porozprávať s tvojím ockom.“

„Tató, máš tu nejakú návštevu.“

„Vitaj Zuzka, poď ďalej.“

Mima sa na mňa pozrela so zvrašteným čelom a držala privreté dvere tak, že sa cez ne nedalo prejsť. Až na druhú výzvu jej neochotne pootvorila dvere tak, aby mohla prekĺznuť dnu. Sadli sme si do kuchyne a než som stihol uvariť čaj, Mima si priniesla zošity a tiež sa posadila za stôl. Snažil som sa ju presvedčiť, aby šla do svojej izbičky, ale odmietla. Sľúbila, že nás nebude vyrušovať a ja som nebol v nálade byť na ňu prísny. Súhlasil som teda, že môže ešte chvíľku ostať, ale potom pôjde bez odvrávania spať. Urobil som aj jej čaj. To bola veľká chyba. Nik nepije čaj tak pomali, ako dievča ktoré chce počúvať dospelácku debatu. Bavili sme sa o crossfite, o politike až sme skončili pri cene banánov. O štvrť na desať som toho už mal ozaj dosť a Mimu som doslova odniesol do postele. Keď som sa vrátil do kuchyne, Zuzka už nepila čaj, ale víno.

„Máš to s ňou ťažké, čo?!“

„Ani nie, zvyčajne je veľmi poslušná. Neviem čo to teraz s ňou je.“

„No ja asi viem.“

„Héj? No povedz, lebo ja ju takúto nepoznám.“

„To je na dlhšiu debatu, radšej mi povedz, ako sa máš?“

Povedal som jej postupne všetko, čo sa mi za posledný rok stalo. Ako som Kamilu prekvapil s jej milencom. Ako mi oznámila, že je s ním tehotná a ako nakoniec ostala sama. Zuzka počúvala so silne otvorenými očami a pýtala sa. Tak som jej povedal, ako Kamila vstúpila do Spoločenstva živého svetla a ako sa pokúsila Mimu uniesť.

Ako som hovoril zážitky z Klagenfurtu, otvorili sa dvere a Mima mi prstíkom ukazovala, aby som šiel za ňou. Vyšiel som teda na chodbu a pýtal som sa, čo sa deje.

„Tato, ale nebude u nás spať, však nie?!“

„Nie, prečo by u nás Zuzka spala.“

„Dobre, ja som chcela len vedieť, či si môžem ľahnúť k tebe do postele.“

„Môžeš srdiečo, jasné že môžeš.“

Dala mi pusu a zaliezla do spálne. Vrátil som sa do kuchyne a uvedomil som si, že skoro celý čas hovorím len o sebe. Vyspovedal som Zuzku ju trochu, no potom som ju odprevadil von na taxík. Než doňho nastúpila, ešte ma objala a musel som jej sľúbiť, že je to niekedy dopoviem. Vrátil som sa domov a zistil, že Mima ešte stále nespí. Dal som si rýchlu sprchu a zaliezol do postele. Cítil som sa lepšie. Ešte než som zaspal som si pomyslel, že je dobré mať sa s kým porozprávať. Len stále netuším, čo tej Mime na Zuzke tak vadilo.