Kapitola tretia: Štockholmský syndróm
„Dobrý.“ - odpovedal som ako škôlkar, ktorého osloví učiteľka.
„Rada by som si overila, že prídete na dnešnú predvádzaciu hodinu.“
„Ó áno, už sa veľmi teším.“ - reagujem tónom veľmi nepodareného flirtu.
„Super, vidím, že ste pozitívne naladený. To je dobre.“ – dodala veselo.
V rýchlosti zopakovala miesto, pripomenula správnu obuv a po chvíľke sa rozlúčila. Ak by zavolala o pár minút neskôr,už by z toho nič nebolo.
Vystúpil som z auta a vrátil sa do bytu po veci na cvičenie.Kamila na mňa prekvapene pozerala a chcela vedieť, čo robím. Povedal som jej, že na večeru prídem trochu neskôr,a že idem po práci na crossfit. Prekvapene na mňa pozerala, ale nezmohla sa ani na slovo. Keď som jej dal ešte aj pusu, vo dverách mi mávala s otvorenými ústami. Bože, mal som si ju odfotiť. Tak prekvapená nebola od momentu, čo som ju požiadal o ruku.
Celý deň som bol v dobrej nálade. Po práci som zaparkoval pred halou a prezliekol sa do športového. Naklusal som do telecvične, a od chalana za barom som hneď zisťoval, kde je tá baba s tým sexy hlasom. V momente zvraštil čelo a myklo mu viečko na oku. Oznámil mi, že dnešnú hodinu vedie on.
„ Volám sa Dušan.“- podal mi ruku. Síce sa usmial, ale v tom úsmeve bolo niečo chladné, možno až zákerné. Bol však veľmi milý a dobre sa s ním rozprávalo. Postupne prišli ďalší adepti a Dušan začal vysvetlovať teóriu crossfitu, ako prečo je lepšie pracovať s vlastnou váhou, ako s činkami v posilke. Pár drepov tu, pár brušákov tam, niekoľko výskokov a bolo mi jasné, že som svoje telo zanedbával. Keď už som nevládal, skúsil som zistiť, či predvádzacia hodina trvá skutočne hodinu, alebo len 45 minút, ako v škole. Odpoveď ma nepotešila, ale povedal som si, že to musím vydržať. Nikdy som si nemyslel, že urobiť krok dopredu a dotknúť sa kolenom zeme, je tak náročné. Začal som pohľadom tlačiť hodiny dopredu. Čím viac som ich tlačil, tým šli pomalšie. Začínal som mať podozrenie, že majú slabú baterku a preto idú tak pomaly. Keď už som si myslel, že to nemôže byť horšie, prišla zdrvujúca správa.
„Taaak to bola rozcvička a teraz ideme cvičiť.“
Neveril som vlastným ušiam. Rozcvička?! Toto!? Chcelo sa mi plakať a vážne som premýšlal nad útekom, ale bol som príliš uvanený, aby som sa rozbehol. Okrem toho som si bol istý, že by ma určite dobehol. Pozbieral som v sebe všetky zvyšky energie, čriepky svojho ega a vložil ich do “cvičenia“. Bolo to sedem najdlhších minút v mojom živote. Skončili sme a ja som prežíval skutočné šťastie. Prežil som to! Pri záverečnom strečingu som už cítil len eufóriu.
„No to bolo všetko. Ani to nebolo také zlé.“ povedal Dušan s usmevom a všetkým dal highfive. Skoro hodinu som ho nenávidel, ale nakoniec som tú päťku dal. A to ešte s nadšením.
Mne musí jebať.