Kapitola sedem: Ja určite schudnem

Pozerám sa do zrkadla pred ďaľšou hodinou crossfitu a pýtam sa sám seba, čo tu vlastne robím. Naposledy som sa dogrcal, a ak to bude aj dnes podobné, tak sa určite poseriem. Pozriem sa na svoje brucho a mám jasnú odpoveď. Takto to ďalej nejde. Zabuchnem skrinku, otočím kľúčikom a schmatnem minerálku.

„Aj tak sa budeš musieť dať dokopy. Ak sa s tebou Kamila rozvedie, takto by ťa žiadna nechcela.“

Otvorím dvere na telocvični a tam je ona. Veronika si akurát dávala vlasy do copu, a ak by to bol film, tak je to zaručene na spomalený záber.

„Ááh, vitaj Vladko, Vladimír, Vladislav- ako ti mám hovoriť?“ povedala skôr,ako som sa zmohol na pozdrav.

„Vladko od teba znie dobre.“

„Dobre. Dnes ste tu len dvaja, tak sa ti budem môcť dokonale venovať.“

„Tak to ma teší.“

„No uvidíme.“

Veronika nastavila hodiny a začala s úvodným pokecom. Nakoniec sa spýtala, či mám nejaké otázky alebo zranenie. Aj keby som mal obe ruky zlámané na trikrát, neprezradil by som to. Na rozohriatie som dostal švihadlo. Po prvej minúte som cítil oheň v lýtkach. Po treťom kole v nich už bola láva. Hneď ako sa toto peklo skončilo, som sa dozvedel, čo je to “Angličák“.

Myslel som si, že môj život sa delil na dve polovice – predtým ako som bol rodičom, a potom ako som sa stal rodičom. Mýlil som sa. Skutočný zlom nastal v tom momente. Po prvej sérii som začal horšie vidieť.

„ Klesá mi tlak, chýba mi cukor, alebo na mňa ide mŕtvica?! „

Až po chvíli som si uvedomil, že mám len pot v očiach.

Druhá séria skončila a už som takmer ani nepočul. Určite je to mŕtvica!  Nie, nebola, to som ja iba tak nahlas dýchal..

„ Si v poriadku?“- pozrela na mňa Veronika ustarostene po tretej sérii.

„ Jasnačka, malina toto.. „ Chcelo sa mi plakať, ale snažil som sa tváriť, ako že nič. Nakoniec som zistil, čo je to “Echobike“. Sedel som, šľapal a premýšlal, či budem schopný odšoférovať domov.

Rozcvička sa skončila a nasledovalo cvičenie. Päť kôl 30 švihadlo, 20 angličákov, 10 kalórií na bikeu. Prvé kolo sa ešte dalo. V druhom som už bol rád, že som nič nejedol. Po treťom kole som sa dostal do akéhosi tranzu. Vo štvrtom som si všimol zvláštne fľaky na rôznych častiach tela. V piatom som už mal halucinácie. Počul som ako ma povzbudzuje nielen Veronika, ale aj Kamila s Mimou. Z bicykla som padol rovno na zem.

„Tatinkoo neumieraj!“

Ak by som nepotreboval zo všetkých síl dýchať, určite by som odpadol.

Nakoniec sa ukázalo, že to nebola halucinácia. Úplne som zabudol, že dnes mala Mima gymnastiku a prišli sa na mňa s Kamilou pozrieť. No ešte, že som zo seba vydal maximum.

Celú minerálku som vypil na pár hltov.

Šoférovala Kamila a ja som jej za to bol vďačný. Dorazili sme domov. Ešte som ju poprosil, či by som nemohol chvílu ostať sedieť v aute. Prikývla.

„Mali by sme ti urobiť životnú poistku.“

„Dobrý nápad.“

„A ešte niečo. Som na teba hrdá.“- povedala a zatvorila dvere na aute.