Kapitola pätnásť – Už je tu!

Alžbeta stúpala po schodoch prekvapivo rýchlo a keď prišla na naše poschodie, odstrčila policajta vo dverách a vbehla do bytu.

„Ten zbabelec si už preventívne zavolal políciu na ochranu? Povedz mi kde je?“

„Ja, ja neviem koho hľadáte, my sme boli vyslaní pre podozrenie z domáceho násilia.“

„Tak to ste tu správne.“

Alžbeta začala otvárať dvere na izbách a tak som jej naznačil, kde je kuchyňa. Vletela tam ako hurikán a než stihol policajt zareagovať, už držala debilka za vlasy. Policajt v predsieni sa rozhodol ísť pomôcť kolegovi v kuchyni, a ja som to pozoroval z bezpečnej vzdialenosti. Na chodbe sa rozsvietilo, a čoraz viac susedov začalo vykukovať a zisťovať, čo sa to tam na piatom deje. Nestihol som ani zatvoriť dvere, keď sa z kuchyne ozvala Kamila.

„Nechytaj sa ma ty štetka.“

„Jaká som ti ja štetka, to ty sa mi kurvíš s manželom.“

„Áááááu.“

„Občania, ukľudnite sa!“

Zobral som si doklady, peňaženku, kľúče od auta a prekĺzol sa von. Ako som za sebou zatváral dvere, ešte stále bolo počuť krik, raz žena, raz muž, potom dve ženy- slovám som však nerozumel. Otočím sa, a to sused Jano so ženou, obaja dôchodcovia z bytu oproti, stoja vonku v papučkách a načúvajú. Ani sa nesnažili zakryť, prečo prišli.

„Jaj chlapče, toľko kriku, sme si mysleli, že ti niekto ženu mláti.“

„Nie ujo, nemláti. Kláti...viete.. ale to už je jedno.“ Nemal som chuť na zdvorilostnú konverzáciu.

„Vravím to tu, mojej Etelke, že však vypni tú telenovelu, poď, to tu sa v priamom prenose ťahajú za vlasy, však to ani pravda nie je. Počkaj, však mám ja nejakú medicínku na srdcabôl.“ Odišiel späť Jano do bytu, aby sa vrátil s dobrou domácou. Keď vypáliť, tak poriadne. Rupol som ju tam a potom aj do druhej nohy.

„Pán sused, a viete čo?“ – pošepkala mi Etelka, ako keby nechcela, aby manžel počul- alebo už iba bola nahluchlá.

„Ja som tomu môjmu Janovi zase práve hovorila, že to určite vy niekoho máte, keď vám tie svaly tak narástli za poslednú dobu. Brucho spľaslo, aj dajaký svižnejší ste. Že v tom nejaká ženská bude.“

„No vidíte teta a presne naopak sa to poskladalo.“

Rozmýšľal som, či sa mám tešiť, že ma chváli 80 ročná dôchodkyňa. Potešilo ma, že si všimla zmenu, ale cítil som aj trochu trápne. Vôbec som netušil, že ma suseda sleduje a to očividne dlhšiu dobu. No ale ona mi normálne zdvihla náladu! Prešiel som si rukou po bruchu a spokojne skonštatoval, že je tam cítiť zmenu.

„Áno, viete, začal som sa venovať crossfitu.“

„Vidno, vidno. Však to ešte vašej žene bude ľúto, uvidíte.“

Rozlúčil som sa zamieril k autu. Uprostred trávnika parkovalo červené auto a stále mu svietili predné svetlá. Bolo mi hneď jasné, že to bude Alžbetine. Zastavil som sa a premýšľal, kam chcem vlastne ísť.

Potom som si uvedomil, že s dvoma poriadnymi slivkami, by som autom nemal ísť nikam a tak som sa vrátil k susedovi a jeho slivke. Doplnil som im všetky zvyšky informácie, susedia počúvali a veselo nalievali. Keď bola fľaša dopitá presunul som sa do prázdneho bytu. V kuchyni bol rozbitý hrnček, rozliaty koňak a krv. Pustil som si televízor a čakal na Kamilu. V ten večer sa už neukázala ja som zaspal posediačky na gauči.