Kapitola osem: Mišo nie je Donatelo, Mišo je zenový majster

Je pondelok ráno a ja sedím ešte v pyžame na záchode. Stále si neviem opdovedať na otázku, ako môžem ísť dnes na CrossFit, keď mám ešte stále svalovicu z minulého týždňa. Ešte donedávna som si myslel, že svalovica trvá len dva dni. Dnes je to štvrtý deň, a až dnes je konečne na ústupe. Už včera som to chcel zabaliť, ale predstava ako po tom všetkom priznávam porážku a ešte vraciam Kamile peniaze, mi to nedovolí.

Celý deň v kancelárii premýšlam, aké dnes bude cvičenie. Čas rýchlo bežal. Keď som zaklopil počítač, pocítil som niečo zvláštne. Nervozita zmiešaná s očakávaním. Cestou som premýšlal, či dnes bude trénovať Veronika, alebo Dušan? Zaparkoval som, prezliekol sa a dostal odpoveď.

„Ahoj, ja sa volám Mišo. Počkáme ešte na Tomáša a Naďu a môžeme začať.“

Mišo mal tepláky a palicu.

„Ako povieš Donatelo.“

Snažil som sa byť vtipný a poukázať na podobnosť s nindža korytnačkou.

Hodina sa začala a každý sme dostali jednu palicu.

Najskôr sme sa otáčali trup na rozhýbanie.

„Teraz niečo ťažšie. Zdvihneme palicu nad hlavu, zatiahneme lopatky a skúsime ju akoby zlomiť.“

Hneď ako som to urobil, zazdalo sa mi, ako by tá palica oťažela aspoň o dvadsať kíl.

„Vydržíme v teto pozícii desať sekúnd.“

Očervenel som v tvári a telepaticky tlačil sekundovú ručičku.

„ Ako je možné, že držím palicu, ktorej váha sa rovná jednej veľkej Milka čokoláde, a je to tak sakra ťažké!“. Asi to bude tým, že mám skúsenosť skôr s tou čokoládou, ako s cvičením.

Keď už sme odložili palice, prešli sme k hrazde. Pokúsil som sa na ňu vytiahnuť, ale gravitácia bola silnejšia. Mišo súcitil s mojím trápením. Dostal som pod seba box, a mohol som si pomáhať nohami. Nasledovalo priťahovanie nôh ku hrudi. Odrážal som sa od zeme a vyzeral pritom ako húsenica lezúca po stonke. Tak mi upravil postupné zdvíhanie najskôr jednej nohy a potom druhej. Keď už bol spokojný s našou technikou, prišlo na rad cvičenie. Drepoval som s palicou nad hlavou a premýšlal, čo by som robil, ak by som mal namiesto tej paličky skutočnú činku. Priťahol sa ku hrazde a cítil, že väčšinu práce odvádzajú nohy.

Desať minút prešlo a ja som prehodnocoval svoje žvotné rozhodnutia.

Mišo mi ponúkal košík s mandarinkami. Najskôr som si chcel zobrať, ale ruka sa mi tak triasla, že som to po pár sekundách vzdal. Poďakoval som a povedal, že nemám chuť. Bola to pravda. Jediné na čo som mal chuť bola voda. Vééľa vody.  

Sedel som na boxe a pil minerálku. Pozeral som na Miša a nasieral ma ten jeho pokoj. S absolútnym kľudom, ma totálne zničil.