Kapitola jedenásť: Konfrontácia

Zaparkoval som auto pred bytovkou a po celom dni som si opäť zapol telefón. Bol som úplne pokojný, skoro som sa usmieval. Odomkol som dvere a vošiel. Telefón si veselo cinkal notifikáciami, a ja som ani nevedel, či je Kamila doma, alebo budem sám.

„Vladuško, ty si doma, tak veľmi som sa o teba bála.“

Vyhŕkla zo seba a hodila sa mi okolo krku.

„Bála?“

Zopakoval som, ale nerozumel prečo.

„Bála, či si niečo neurobíš.“

Pozrela na mňa a zahanbená sa mi otočila chrbtom. Nahnevaný, zúrivý to áno, ale ani na moment mi nenapadlo, že by som si ublížil. Uvedomil som si, ako málo ma pozná. V tom momente pochopím, že ďalší ťah je len a len na mne. Ak by som ju zvalil priamo tam na zem, pretiahol odzadu bez lásky, nechala by sa. Moje ego sa silne prihováralo za túto možnosť a cítil som, že aj Kamile by sa uľavilo. Nadýchol som sa, zatvoril oči a bolo mi jasné, že tento vzťah skončil. Cítil som sa ako malý chlapec, ktorému sa prepiekla poznámka v žiackej knižke. Bol som ľahký ako pierko a hoci som nevedel, čo bude nasledovať, opäť som sa tešil na budúcnosť.

„Poď do kuchyne, musíme sa porozprávať.“

Kamila sa rozplakala, ale nasledovala ma. Sadol som si, ale ona postavila na kávu. Na moment si sadla a okamžite sa opäť postavila.

„Neviem tu sedieť, nechcem sa rozprávať, nechcem to počuť.“

„Čo nechceš počuť?“

„Neviem, ale určite to nebude príjemné. Prečo mi to robíš?“

„Čo ti robím?“

„Pýtaš sa ma sprosté otázky. Prečo to robíš? Prečo nemôžeš byť normálny ako iní chlapi.“

„Ozaj by si chcela pár faciek a monokel? Cítila by si sa lepšie?“

Sadla si a opäť sa postavila. Nevedela sedieť.

„Čo odo mňa chceš, povedz mi to a ja to urobím. Chceš fajku, urobím ti fajku.“

Hodila sa na kolená, odsunula stôl a začala mi rozopínať zips na nohaviciach. Na sekundu som zaváhal ale potom som si položil ruku na rozkrok, a zabránil jej v prístupe.

„Ak chceš odpustenie tak ho máš. Odpúšťam ti.“

Znovu sa rozplakala a ja som ju tam nechal plakať na podlahe. Voda na kávu zovrela, tak som nám ju zalial.

Keď som mal kávu už skoro dopitú Kamilin plač prestal, a oprela sa o linku. Nohy pokrčené, rukami si zakrývala tvár a utierala slzy. Depresia ako z učebnice.

„Vieš čo bude nasledovať?“

„Nehovor to!“

„Dobre, tak to nepoviem.“