Kapitola dvanásť – Nič sa nezmenilo, ale všetko je iné
Kamila sedela na podlahe s prázdnym pohľadom. Ja som sedel za stolom, a na mobile čítal článok o tom ako prežiť rozvod, a nezanechať traumu na deťoch. V úplnom tichu som dočítal a začal skrolovať sociálnou sieťou. Po pár sekundách som sa zasekol, keď sa mi ukázala prvá reklama na rozvodového právnika. Pokrútil som hlavou a spomenul si na iný článok, kde tesco aplikácia vedela o tehotenstve svojej majiteľky skôr ako ona, len na základe zmeny jej nákupného správania.
„Nad čím krútiš hlavou?“
„Nad tým kontrastom. Telefón mi už teraz vyhadzuje reklamu na rozvodových právnikov, a ja som si rok ani len nevšimol svoje parohy.“
„Chceš mi tým povedať, že už nemáme žiadnu šancu?“
„Ja som ti len odpovedal na otázku. Ty si tá, čo si po každej vete domyslí niečo, čo v nej vôbec
nebolo.“
„Takže máme ešte šancu?“
Povzdychnem si, zložím telefón a premýšlam, či má význam diskutovať s niekým, kto ťa vlastne
nepočúva.
„Šancu na čo? Čo by si chcela, aby sa teraz stalo?“
„Nič, ja už nič nechcem.“
„No tak Kamila, rozprávajme sa normálne. Chcela by si, aby som na všetko zabudol a tváril sa, že sa nič nestalo? K čomu by to bolo dobré? Bola si doteraz nekonečne šťastná a len táto jedna vec to všetko narušila?“
„Nebuď smiešny.“
„Tak potom čo chceš?“
„Nechcem ťa už počúvať.“
Kamila vstala a odišla do predsiene. Obula si čižmy, zobrala kabelku a oznámila, aby som vybral Mimu zo škôlky, lebo ona má povinnosti. Ja som si napustil teplú vaňu a masíroval si stuhnuté svaly. Ako som si ich tak masíroval, uvedomil som si, že sú oveľa pevnejšie ako pred dvoma týždňami. Otočím biceps k zrkadlu uvedomím si, že ozaj malinko porástol. Možno by som sa mal Kamile poďakovať.
Možno jej úlohou v mojom živite bolo priviesť ma ku CrossFitu. CrossFit a ešte naša dcéra. Na druhej
strane som si pri nej aj vytrpel. Spomínal som na to, ako ma strápňovala pred kamarátmi, ako nám
vybielila účet s úsporami, ako prestala platiť poistku na auto. V tom tichu ma vyrušila iná myšlenka.
Kamila je v depresii, štvrtom štádiu smútku, ale ty si sa len teraz prehupol z popierania do hnevu.
Chvíľu som sa snažil presvedčiť, že to tak nie je, ale vedel som, že je to márne. Pravda je ako
dvanásťminútový AMRAP. Vieš presne kedy končí a všetky námietky sú ti úplne zbytočné. Ďalej som
premýšlal vo vani s chladnúcou vodou, až nastal čas zájsť po Mimu. Najskôr som jej musel odpovedať
na otázky, kde som bol včera a prečo bola maminka všera taká smutná. Zobral som ju do cukrárne
a ona mi rozprávala, čo bolo v škôlke a ako sa teší do školy. Keď sme sa vrátili domov Kamila sa
tvárila, ako keby sa posledné dva dni vôbec nestali.
„Zajtra beriem Mimu k mojej mame na víkend. Večer sa potrebujeme porozprávať.“
„Dobre, ja mám o piatej crossfit tak o pol siedmej som doma.“
„Už mi nemusíš nič dokazovať, pokojne príď z práce rovno domov.“
„Prídem o pol siedmej. Ja keď niečo sľúbim, tak to dodržím!“
„Nad čím krútiš hlavou?“
„Nad tým kontrastom. Telefón mi už teraz vyhadzuje reklamu na rozvodových právnikov, a ja som si rok ani len nevšimol svoje parohy.“
„Chceš mi tým povedať, že už nemáme žiadnu šancu?“
„Ja som ti len odpovedal na otázku. Ty si tá, čo si po každej vete domyslí niečo, čo v nej vôbec
nebolo.“
„Takže máme ešte šancu?“
Povzdychnem si, zložím telefón a premýšlam, či má význam diskutovať s niekým, kto ťa vlastne
nepočúva.
„Šancu na čo? Čo by si chcela, aby sa teraz stalo?“
„Nič, ja už nič nechcem.“
„No tak Kamila, rozprávajme sa normálne. Chcela by si, aby som na všetko zabudol a tváril sa, že sa nič nestalo? K čomu by to bolo dobré? Bola si doteraz nekonečne šťastná a len táto jedna vec to všetko narušila?“
„Nebuď smiešny.“
„Tak potom čo chceš?“
„Nechcem ťa už počúvať.“
Kamila vstala a odišla do predsiene. Obula si čižmy, zobrala kabelku a oznámila, aby som vybral Mimu zo škôlky, lebo ona má povinnosti. Ja som si napustil teplú vaňu a masíroval si stuhnuté svaly. Ako som si ich tak masíroval, uvedomil som si, že sú oveľa pevnejšie ako pred dvoma týždňami. Otočím biceps k zrkadlu uvedomím si, že ozaj malinko porástol. Možno by som sa mal Kamile poďakovať.
Možno jej úlohou v mojom živite bolo priviesť ma ku CrossFitu. CrossFit a ešte naša dcéra. Na druhej
strane som si pri nej aj vytrpel. Spomínal som na to, ako ma strápňovala pred kamarátmi, ako nám
vybielila účet s úsporami, ako prestala platiť poistku na auto. V tom tichu ma vyrušila iná myšlenka.
Kamila je v depresii, štvrtom štádiu smútku, ale ty si sa len teraz prehupol z popierania do hnevu.
Chvíľu som sa snažil presvedčiť, že to tak nie je, ale vedel som, že je to márne. Pravda je ako
dvanásťminútový AMRAP. Vieš presne kedy končí a všetky námietky sú ti úplne zbytočné. Ďalej som
premýšlal vo vani s chladnúcou vodou, až nastal čas zájsť po Mimu. Najskôr som jej musel odpovedať
na otázky, kde som bol včera a prečo bola maminka všera taká smutná. Zobral som ju do cukrárne
a ona mi rozprávala, čo bolo v škôlke a ako sa teší do školy. Keď sme sa vrátili domov Kamila sa
tvárila, ako keby sa posledné dva dni vôbec nestali.
„Zajtra beriem Mimu k mojej mame na víkend. Večer sa potrebujeme porozprávať.“
„Dobre, ja mám o piatej crossfit tak o pol siedmej som doma.“
„Už mi nemusíš nič dokazovať, pokojne príď z práce rovno domov.“
„Prídem o pol siedmej. Ja keď niečo sľúbim, tak to dodržím!“