Kapitola dvadsaťtri – Švihá jej to !

Postavím granko pred Mimu a pýtam sa jej, čo chce dnes robiť. Len včera sme sa vrátili z Rakúska. Na celý týždeň som si zobral dovolenku, a Mimu ospravedlnil zo školy. Nechce aby ju niekto videl s modrým okom, a už vôbec nechce, aby sa jej ktokoľvek pýtal, ako sa jej to stalo. Poobede ideme k detskej psychologičke. Aj tú vybavila Gabika. Tá sa o nás intenzívne stará. Neviem ako sa jej mám náležite odvďačiť. Čokoláda sa mi zdá málo a snubný prsteň príliš. Voláme si niekoľkokrát denne, ale nikdy to nie je o nás. Vždy niečo riešime. Bez nej by som nevedel, že Kamile odobrali v Rakúsku aj syna a umiestnili ho do pestúnskej starostlivosti. Či ho ešte niekedy uvidí, je otázne. Chcela mať obe svoje deti a nemá žiadne. Ukázalo sa, že so svojim duchovným sprievodcom smerovali do spirituálnej komunity niekde na juhu Francúzska. Bez telefónov, elektriny by ich tam nikto nenašiel a ak by Mima neurobila také divadlo, pravdepodobne by som ju už nikdy nevidel. Vždy ma strasie keď si to uvedomím. No a hneď potom mi zovrie žalúdok, lebo neviem ako, a či niečo medzi mnou a Gabikou bude. Chcel by som byť s ňou, ale bojím sa vôbec opýtať, či by aj ona mala záujem. Viem o nej tak málo, až ma to zabíja. Hnevám sa na Kamilu, že ma pripravila o možnosť ležať s Gabikou v posteli a spoznávať ju. Takto len sedím doma s traumatizovanou dcérou, paralizovaný obavou, či by ma chcela, aj keď nie som pre ňu asi dosť dobrý. No a hneď na to sa hnevám sám na seba, že sa podceňujem a opúšťam. Čo by som teraz dal za takého Murpha. Vypálil by som si plúca a vyhnal z hlavy tieto neužitočné pochybnosti. Musím niečo robiť, inak sa zbláznim. Navrhujem Mime aby sme si niekam zašli. Skúšam Zoo, Aupark aj Staré mesto. Všetko odmieta, a tak oprášim televízor a predplácam Disney+. Dopozeráme malú morskú vílu a zdá sa, že je lepšie. Spolu si navaríme obed, a až po ňom sa prezlečieme z pyžama. Po návšteve psychologičky sa nič nezmenilo. Bude to chcieť čas. Na gymnastiku ju tiež neviem dostať. Gabika navrhla, aby som s ňou precvičoval nejaké cviky doma. Skúšame to, a konečne začíname trochu blbnúť ako to máme vo zvyku.

„Tato ty si strašne smiešny, takto sa stojka nerobí. Musíš sa viac vystrieť!“

„Héj!? No nehovor. Chcel by som vidieť ako by tebe išiel cvik, ktorý si nikdy predtým nerobila.“

„Ako napríklad čo?“

Mima si založila ruky vbok a ja som sa snažil spomenúť si na ten najťažší cvik, ktorý viem. Víťazoslávne vytiahnem švihadlo z tašky na cvičenie.

„No tak kukaj, či dokážeš toto.“

Urobil som sériu doubleundrov a podal švihadlo Mime. Začala skákať, ale hneď som ju zastavil.

„Nie, musíš to urobiť tak, že dvakrát švihneš švihadlom a iba raz vyskočíš.“

Mima ma vyhodila z izby a začala skúšať. Urobil som si kávu, a čakal kedy sa ukáže. Prešla skoro hodina keď opäť vykukla z izby.

„Tak pozeraj.“

Vytiahol som mobil a pustil nahrávanie. Zobrala švihadlo a urobila niekoľko krásnych doubleundrov. V nemom úžase som stál ako obarený. Ja ich trénujem pol roka a dcérenke stačí, že sa zavrie na hodinku do izby. Bol som zdrvený, ale zároveň veľmi pyšný. Povedal som ako som na ňu hrdý a ona len poznamenala, že to vôbec nebolo jednoduché. Skúšali sme potom ďalšie cviky a bavili sme sa. Raz som natáčal ja ju, a potom ona mňa. Večer sme si sadli k telke a pozerali spolu, až pokiaľ mi nezaspala na ramene. V tej chvíli som si uvedomil, že to bude dobre, nemusím sa o ňu báť, a veľmi mi odľahlo.