Kapitola dvadsaťdva – Klagenfurt

„Mama ma, mama ma, ma ma....tatinko kde si?“  

„Mimuška, čo sa ti stalo?“

„Ma..ma...mama ma strašne zbila!“

Snažil som sa zistiť čo sa stalo, ale Mima mi toho veľa nepovedala. Gabika mi na papier napísala, že mi všetko vysvetlí. Rýchlo sa začala obliekať a popritom niekomu volala. Sedel som na okraji postele a snažil sa porozumieť, čo sa akurát deje. Možno za to stále mohli hormóny šťastia, ktorých som mal plnú hlavu a telo, ale stále som nerozumel, čo sa stalo. Stále som sedel, keď mi zrazu začalo dochádzať, že Klagenfurt nie je nikde v blízkosti slovenských hraníc a Kamila nebrala Mimu na večerné nákupy do Parndorfu. Srdce sa mi ešte viac rozbúšilo, a od hnevu sa mi začal triasť mobil v ruke. Dal som telefón na hlasitý odposluch a začal sa rýchlo obliekať. Gabika už bola oblečená a než som jej stihol čokoľvek povedať, ona iba zatriasla kľúčmi od auta, obutá pripravená na odchod. V tom momente som jej bol šialene vďačný. Nastúpil som k nej do auta, ale moja pozornosť bola stále upriamená na plačúcu Mimu na druhom konci telefónu. Vystúpil som až pri svojom dome. Gabika vystúpila tiež, a šla vedľa mňa. Odomkol som a siahol po kľúčoch od auta. Gabika ma chytila za ruku a spustila.

„Nie sme tu po tvoje auto. Do Klagenfurtu pôjdeme mojím. Pochybujem, že máš rakúsku diaľničnú známku. Sme tu po rozvodové papiere. Prines ich!“

„Áno, pani Luna.“

Gabika sa usmiala a ja som sa rozbehol po papiere. Zobrala si ich a nafotila do telefónu. Chvíľu ťukala a potom rozhodla, že odchádzame. Nastúpili sme do auta a zamierili na obchvat. Stále som sa rozprával s Mimou. Od momentu ako sme boli na diaľnici sa ukľudnila natoľko, že som sa konečne dozvedel, čo sa stalo. Kamila už niekoľko mesiacov chodila do spoločenstva živého svetla. Dokonca aj Mimu brala na ich nedeľné zhromaždenia. Samozrejme, že jej zakázala mi o tom povedať. Vyčítal som si, že som to nevedel. Potom mi povedala, že v maminom byte dnes vôbec neboli, a rovno šli s nejakým ujom na výlet. Veľmi dlho musela prosiť, aby zastavili a ona mohla ísť na WC. Tam povedala, že ona nechce ísť na žiaden výlet a začala plakať, aby sa vrátili domov. Kamila ju potom udrela a začala ťahať späť k autu. Mima sa bránila tak intenzívne, že predavačka na pumpe oznámila incident polícii. Tá zareagovala veľmi rýchlo a auto zastavila. Mima zaspala uprostred vety a namiesto nej sa do telefónu ozvala rakúska sociálna pracovníčka. Gabila s ňou rozprávala ďalších sedemdesiať kilometrov než zložila. Povedala mi, že polícia zvažuje žalobu pre týranie.

„Oni tieto veci berú veľmi vážne.“

„No môžu k tomu prihodiť aj pokus o únos.“

„To nemôžu. Technicky vzaté, bola v legálnej opatere matky, ale za týchto okolností ti ju vrátia ešte dnes. Stačí, ak predložíme potrebnú dokumentáciu.“

„Ešte že si na to myslela. Si úžasná!“

„Hovoríš, že som urobila dojem?“

„Dokonalý.“

Dorazili sme do Klagenfurtu na políciu a Gabiku tam už čakal právnik, a moje úradne preložené rozvodové papiere. Chvíľu som počúval ako sa Gabika a právnik bavia s policajtmiQ, ale nemal som trpezlivosť len stáť a počúvať cudzí jazyk. Dožadoval som sa vidieť Mimu. Policajt ma odprevadil do čakárne, kde spala Mima s podliatym okom. Aj napriek miernym protestom sociálnej pracovníčky som si ju zobral na ruku. Stískal som ju a plakal jej do vlasov. Asi po hodine prišla Gabika s papiermi, ktoré som jej podpísal, a potom nás odviezla do blízkeho hotela, kde sme strávili noc. Všetci sme spali v jednej veľkej manželskej posteli. Než som zaspal som si pomyslel, že tento setup by sa mi páčil. Nanešťastie môj životný príbeh nebol nasmerovaný týmto smerom.