Kapitola dvadsať – Otvorený novým možnostiam

Keď ide všetko podľa plánu, tak sa dá všetko zvládať. Spolu s Mimou chodíme opäť spoločne cvičiť. Každý deň vstávame o pol siedmej, pripravíme si veci, ona na gymnastiku a ja na crossfit. Ideme spolu do školy či práce a pred štvrtou už sedíme v autobuse na tréning. Zvyčajne prídeme domov o siedmej a do ôsmej sa najeme, prejdeme úlohu a trochu zahráme. Cez víkend upratujem, periem a žehlím. Ak je Mima doma pomáha mi, a potom si niekam zájdeme na prechádzku, do obchodného domu, alebo múzea či galérie. Ak doma nie je, napustím si plnú vaňu a čítam si až kým nie je studená. Potom o to intenzívnejšie upratujem, lebo sa cítim vinný za to, že som ešte nič neurobil. V nedeľu nakupujem a varím na týždeň dopredu. Nemám rád víkendy, keď nie je Mima doma. Myslel som si, že to bude skôr naopak, ale bez nej som úplne sám. Upratovanie aj varenie sú bez nej len mechanické úlohy. V jednu takúto sobotu som dokonca šiel na futbal. Nebavil ma, ale bolo príjemné byť s ľuďmi. Dva týždne na to som sa ocitol v bare s pár priateľmi z gymu. Bolo to zvláštne. Cítil som sa ako by som tam už nepatril a až po druhom pive som sa ako tak zžil s hlasnou hudbou.

„Vlado, musíš sa trochu uvoľniť, takto nikoho nezbalíš.“ prizvukoval mi Rišo

Skoro som sa rozosmial pri myšlienke, ako niekoho balím. Nie že by som na tým nepremýšľal. Predstavoval som si vzťah skoro s každou ženou, ktorú som stretol, ale reálne som sa na to necítil. Nemal som chuť vysvetlovať, prečo som rozvedený a ako je možné, že mi súd zveril dieťa. Možno by to bolo ľahšie ak by Kamila bola šťastná, a ja sa necítil zodpovedný za ňu a Mimušku súčasne. Dopil som svoje tretie pivo, rozlúčil sa a nasmeroval si to domov. Bola príjemná noc a tak namiesto električky som sa vybral pešo. Premýšľal som ako ďalej, či zobrať Kamilu späť. Mima by bola šťastná a toho chlapca by som nemal problém vychovať ako vlastného. Aj finančne by to dávalo zmysel. Dýchal som jesenný vzduch nočného mesta a presviedčal sám seba k niečomu, o čom som vedel, že je zlý nápad. Kamilu som jednoducho nemiloval. Vzťah nie je charita. Nemôžem sa k nej vrátiť len preto, že mi jej je ľúto. Nebolo by to fér. Asi až v tom momente som si uvedomil, že niet cesty späť a treba sa posunúť vpred. Šiel som okolo Štrkoveckého jazera a sľúbil si, že budem otvorený novým možnostiam. Mal som pocit, ako by aj vesmír počúval a rozhodol sa preveriť toto moje odhodlanie. Cítil som sa hneď oveľa lepšie. Spadol mi obrovský kameň zo srdca a všetko sa mi zdalo byť možné. Na detskej preliezke som urobil dva striktné zhyby. Bol to malý zázrak, keďže dovtedy som nespravil ani jeden. Zvyšok cesty som si spieval a tancoval. Ľudia sa pozerali, ale mne to bolo jedno.

Hneď ako som prišiel domov som zobral papier a napísal si naň, že budem otvorený novým možnostiam. Prilepil som si ho nad dvere nech ho mám na očiach, vždy keď odchádam z domu.  

Keď ide všetko podľa plánu, tak sa dá všetko zvládať. Horšie je, že málokedy idú veci podľa plánu. Ani som si nestihil zvyknúť na svoju rutinu, a Kamila mi pripravila ďalšiu mínu s potenciálom rozložiť môj život na súčiastky.