Kapitola dvadsaťštyri – Ty ma zase točíš?!

Týždeň s Mimou doma sa pomaly blíži ku koncu, a ja sa neviem dočkať večera. Dnes príde Gabika na návštevu. S Mimou sme poupratovali celý byt, ja varím a popritom robíme domáce úlohy. Robil som svoje obľúbené rizoto s morčacím mäsom a všetko bolo pripravené dve hodiny pred Gabikiným príchodom. Pre istotu som ho robil s dostatočným predstihom, keby sa náhodou nepodarilo, a musel som aktivovať záložný plán B a.k.a pizza. Našťastie sa rizoto podarilo. Sadol som si a uvedomil si, že mi chýba môj crossfit. Už som si naň tak zvykol, že keď pár dní necvičím, trasiem sa ako feťák, čo nezohnal dávku. No a ešte viac som nervózny z Gabikinej návštevy. Musím si zacvičiť. Dušan mi poslal nejaké cvičenie na doma a spolu s aplikáciou sa mi podarilo celkom dobre zostaviť tréning aj doma. Prezliekol som sa a začal. Po pár minútach za mnou prišla Mima, že už skončila s úlohami a či si môže požičať mobil. Jasné, že som jej ho dovolil. Viac ma trápilo, že som musel preskakovať cviky, ktoré nie sú vhodné do paneláku. Taký high knees som úplne škrtol a nahradil spidermanom. Keď som dokončoval poslednú sériu wall walkov, nakukla Mima aj s telefónom.  

„Drahá Rexona, pošlite prosím môjmu ockovi nejaký antiperspirant. Ale taký naozaj poriadny, lebo on veľmi silno cvičí. Aha.“

„Ty ma zase točíš?!“

„Hehe, áno.“

Podlomila sa mi jedna ruka a spadol som na zem. Ona sa ešte viac rozosmiala a utiekla do kuchyne. Ešte som to nevedel, ale to ma už uploadovala na internet. Sotva som sa stihol osprchovať a Gabika už zvonila. S Mimou sme sa rozbehli ku dverám. Ani neviem kto sa tešil viac. Gabika sa na nás usmiala a zvihla dve fľaše šampanského nad hlavu.

„Dnes oslavujeme, mám dobré správy!!“

Podala mi fľašku francúzskeho šampanského a Mime detské. Snažil som sa zistiť, aké dobré správy to má, ale povedala, že až keď Mima zaspí. Navečerali sme sa a ja som žiaril šťastím, keď chválila moje jedlo. Mima nám po večeri predvádzala cviky, ktoré celý týždeň cvičila a veľmi dlho odolávala mojej snahe dostať ju do postele. Otvoril som šampus a opýtal sa, aké sú tie dobré správy.

„Sťahujem sa do Argentíny. Dostala som miesto na ambasáde v Buenos Aires.“

Tá správa bola ako päsť do žalúdka. Snažil som sa tváriť, že sa teším s ňou. S nadšením mi vysvetľovala zásady pri obsadzovaní miest v zahraničnej službe, a ako na túto príležitosť čakala od skončenia práv. Hovorila mi aké má šťastie, a ako si aj vďaka Klagenfurtu ešte lepšie uvedomila, že je to presne to, čomu sa chce venovať. Počúval som ju a chcelo sa mi kričať. Chcel som jej povedať, ako veľmi túžim, aby nikam nechodila. Túžil som si ju okamžite nasťahovať k sebe a objímať ju každý večer, milovať sa a milovať sa.

Samozrejme, že som jej nič nepovedal. Nechcel som jej pokaziť radosť a odohnať ju. Dva mesiace sú lepšie ako nič, a tak sme dopili fľašku a potichu sa milovali priamo na gauči v obývačke. Bol som v nej a aj tak som cítil strašný smútok, že ju strácam. Snažil som sa nasať čo najviac jej vône, aby som si ju dobre zapamätal. Milovali sme sa až do úplného vyčerpania. Potom sa obliekla a odišla. Sex a melanchólia to je veľmi zvláštna kombinácia. Silná, ale komplikovaná. Odišla a ja som sa rozplakal, ako nikdy predtým. Zúfalo som kričal do vankúša a nadával na celý skurvený svet. Keď už som si myslel, že sa od smútku zbláznim, zrazu sa ako by sa ani nič nestalo. Zlomil som sa. Prestal som plakať a skoro nič som necítil. Bolo mi lepšie. Prešiel som do spálne a spal až kým ma ráno nezobudila Mima. Život je jeden veľký kolotoč emócií.