Kapitola dvadsaťšesť - Je tak pomalý, že ani sedemminútový AMRAP nestihne skôr ako za osem minút

Spokojne šoférujem späť do práce. Počas obednej prestávky som sa zastavil v marketingovej agentúre, a podpísal zmluvu o umeleckom výkone a licenčnú zmluvu. Ešte som ani nenastúpil do auta, keď mi na účte pristálo sladkých päťtisíc eur. Po dlhom čase som natankoval plnú nádrž a rozhodol som sa, že pôjdeme na dovolenku. S Gabikou máme vzťah na dobu určitú, ale to neznamená, že nemôžeme aspoň pár dní stráviť v príjemnom prostredí. Bolo by príjemné sa vedľa nej zobudiť. Zatiaľ sa mi ju nikdy nepodarilo udržať až do rána. Po práci vyzdvihnem Mimu, a ideme cvičiť. Pri bare sa zverím Veronike, no ona len rozhodí rukami.

„To je syndróm popolušky. Pokiaľ nestráviš noc, je ľahšie neriešiť záväzky.“

„Dá sa s tým niečo robiť?“

„Chceš s tým vôbec niečo robiť?“

„Samozrejme, chcem aby tu zostala, aby sme boli spolu, a tiež aby sa do nás zamilovala.“

„Ach jaj.“

Veronika pozrela na hodiny a uvedomila si, že mi to za tých pár sekúnd nestihne vysvetliť.

„Vladuško, skús sa počas workoutu nad tým celým zamyslieť, a keď ani po hodine neprídeš na to, v čom je problém, tak ti to poviem. Ale bolo by lepšie ak by si to pochopil sám.“

Tlapla ma po ramene a elegantým krokom prešla pred tabuľu. Hlavu som mal plnú myšlienok a počúval som ju len do takej miery, aby som vedel, aký cvik nasleduje. Keď som vesloval zrazu som si uvedomil, že dôvod prečo sa nechce viazať je ten, že by jej odchod bol ešte bolestivejší. Keď som si to povedal, znelo tak primitívne, až som sa hanbil, ako som to mohol dovtedy nevedieť. Pri dumbbell snatchoch mi došlo, že to nerobí len pre seba, ale snaží sa tým chrániť aj mňa. Od toho momentu to už išlo rýchlo. Odrazu mi bolo jasné, že pokiaľ ona sa snažila chrániť moje city, ja som sa ju snažil pripútať a odtrhnúť od jej sna. Kým ja som sebecky myslel len na svoje potreby, tie jej som nebral v úvahu. Bolo mi zo seba zle a tak som ešte silnejšie ťahal na vesle. Nevnímal som nič okolo seba len pálenie svalov na rukách, nohách a chrbte. Precitol som až keď mi Veronika položila ruku na rameno. „Vladuško, AMRAP už skončil.“

„Čože, to kedy?“

„Asi pred minútou, ale zdá sa, že ti už nič vysvetľovať nemusím.“

„Nemusíš. Už som pochopil.“

Počas strečingu si ma doberal aj Milan aj Irena.

„Vlado je tak pomalý, že ani sedemminútový AMRAP nestihne skôr ako za osem minút.“

„Nechajte ho. On si len zle nastavil hodinky. Telo cvičilo, ale duša si dala pauzu.“

Smial som sa s nimi a bolo mi lepšie. Hodil som rýchlu sprchu a keď som vyšiel von, už ma tam čakali moje baby. Vyšli sme von a zbadali padať prvé vločky. Otočil som sa ku Gabike a pobozkal ju.

„To bolo za čo?“

„Len tak. Na pamiatku.“