Kapitola druhá: Jáj ty knedľa

Sedím si na gauči a pozerám seriál. Prekvapí ma, že moja stále ešte žena, prišla a milým hlasom mi ponúkla pivo. Niečo nie je v poriadku. Normálne mi napadlo, či ma nechce otráviť. Po večeroch už netrávime čas spolu. Sadla si vedla mňa a pozerala na mňa ako pozerám telku. Otvorím plechovku a poriadne sa napijem. Poďakujem jednoduchým: “Dík“.  Stále na mňa pozerá. Je to divné, ale na druhej strane mi to zas tak nevadí. Stále lepšie, ako by mala predvádzať tie svoje tirády.

„Kto vlastne si?“ - opýta sa zrazu.

Ide reklama, tak mám dosť času „pokecať“.

„Som stále ten istý Vlado, poznáš ma už skoro šesť rokov.“

„Viem ako sa voláš, na to sa nepýtam. Ja chcem vedieť kto si? Čo je jedna vec, ktorá ťa definuje? Ja ani neviem, čo by som o tebe povedala na pohrebe.“

“Doriti! Ona ma ozaj otrávila?“- pomyslel som si a pozrel s obavou na plechovku.

„Ak by som ťa mala priprovnať k nejakému jedlu, tak by som povedala, že si varená ryža, alebo parená knedľa. Totálna priemernosť. Vlastne sa ti nedá nič vyčítať, ale aj tak mi je z teba po rokoch už zle.“

„No vidím, že to už zase ide. Najskôr knedľa a teraz ti je zo mňa zle.“

„Tak som to nemyslela... Dnes sa ozaj nechcem hádať.“

„Tak sa nehádaj a pozeraj so mnou.“

Zdvihla sa, prešla ku chladničke a vybrala z nej víno. Naliala si a jej prázdny pohľad teraz smeroval k telke. Na chvíľu mi jej aj prišlo ľúto, ale skončila reklama, a každá chvíľka keď nevyšiluje, je dobrá chvíľka. No nie?!

Pri ďalšej reklame už v sebe mala tri poháre, polozúfalý výraz v tvári a roztečenú maskaru. Ani som si nevšimol, že je namaľovaná.

„Si aspoň ty spokojný? Šťastný nie si, to viem, ale si aspoň spokojný? Lebo ja sa cítim ako v slepej uličke. Keby to bolo horšie, aspoň by som sa s tebou mohla rozviesť, ale ja keby som aj požiadala o rozvod, tak je dosť možné, že nás ani nerozvedú. Prácu máš, o Mimu sa ako tak staráš, keď ti poviem. Len si ako tá knedľa. Nemastný, neslaný a začínaš kysnúť.“

„Jáj ty knedľa, ja neviem čo chceš! Ty si mi už osem mesiacov nedala, ale ja mám mať tehličky na bruchu, čo?! No to si celá ty!“

 Na to sa zdvihla a napila rovno z fľaše. Odišla do kúpeľne a zatvorila za sebou dvere. Myslel som si, že mi už na nej vôbec nezáleží, ale pravda je taká, že ešte asi trochu áno. Zdvihol som sa a šiel za ňou. Otvoril som dvere. Ona sedela na okraji vane a slza jej tiekla po líci.

„Ani je nie som spokojný.“ Povedal som unavene.

„To som rada.“

„Rada?“

„Chceš ma ešte?“

Bolo na nej vidieť, že som s odpoveďou neprichádzal dlhšie, ako by jej bolo príjemné, ale keď som povedal, že áno, objala ma. V ten večer sme sa po dlhej dobe milovali.  Spotil som sa jak prasa. Ozaj som pribral.

Prešiel týždeň a ja som sa tentoraz ponúkol zobrať dcéru na gymnastiku. Opäť som vyšiel na galériu a pozeral na cvičiacich ľudí, trenérku a počúval jej hefty.

Vygúglil som si stránku a prihlásil sa na predvádzaciu hodinu. Toto by mohlo byť niečo pre mňa. „Trochu zábavy, trochu cvičenia. Nič náročné.“ Pomyslel som si.

To som netušil, ako veľmi som sa mýlil...