Kapitola devätnásť – Až na samé dno

Nastúpil som do električky a vrátil sa domov. Do veľkej Ikea tašky som pobalil hrnce, panvicu, hrnčeky a iné kuchynské vybavenie. Vôbec som si neuvedomil, že Kamila si z našej domácnosti nezobrala vôbec nič. Neviem či to bola len nepozornosť, pýcha, alebo len nemala miesto v kufroch. Do ďalšej tašky som zabalil cukor, med, sáčkové polievky, konzervy a pár zaváranín od mamy. Všetko som naložil do auta a odviezol sa do najbližšieho obchodu. Asi prvýkrát som neprekročil rýchlosť, a to nie že by som sa bál pokuty, ale hlavne, aby mi štvrťka nádrže čo najdlhšie vydržala. V obchode som minul polovicu mesačných gastráčov. Všetky tri tašky som zobral naraz. V pravej ruke sa to podobalo na dvadsať kilový ketllebell a vľavej na šestnásť kilový. Prehodil som olej do druhej tašky a rozhodol sa ísť po schodoch. Keď som prišiel na Kamiline poschodie ešte som nemal celkom dosť, a tak som sa hecol, a vybehol ešte tri poschodia. Keď som sa vrátil na jej poschodie čakala ma v otvorených dverách a priznala sa, že aj ona párkrát inštinktívne stlačila päťku, aj keď teraz býva len na štvrtom. Len som sa usmial, a nič som jej nevysveľoval. Keď zbadala čo nesiem, rozplakala sa. Na moje počudovanie to nebolo z vďačnosti, ale zmes hnevu a sklamania. Nerozumel som tomu, ale už dávno som si zvykol. Mima sa od malého bračeka odlepila len keď išla na záchod. Kamila sa mi do očí nepozrela, ale urobila nám konečne čaj.

„Kde je Peter?“

„Doma. S Alžbetou.“

„Ako to?“

„Normálne. Tak sa rozhodol.“

„To ma mrzí.“

„No to aj mňa.“

Kamila sa otočila chrbtom a do čaju sypala cukor priamo z papierového vrecka. Porozprávala mi ako Alžbeta presvedčila Petra, že aj ona je tehotná a ako potratila. Dvakrát. Ako sa snažila o Petra bojovať, a ako nakoniec prehrala, a on stiahol aj žiadosť o rozvod, prestal sa ozývať a nakoniec si ju aj zablokoval. Nielen že sa mu nevie dovolať, ale už mu nemá ani kam napísať, keďže všetky správy sú nedoručené.

„Dúfala som, že príde aspoň keď budem rodiť.“

„Ako mohol prísť, keď si mu ani nemala ako dať vedieť?“

Kamila sa opäť rozplakala.  

„Ja neviem, ja som stále dúfala, že sa to nejak spraví....že keď som pre neho aj Mimu obetovala, tak som zaplatila dosť veľkú cenu, aby som dostala svoj šťastný koniec...že keď ma už aj rodičia zavrhli ako hriešnicu, tak aspoň jedna jediná vec to všetko vyváži a budeme spolu šťastní...proste som dúfala, chápeš to?! Ja som strašná krava...“

Mima stála vo dverách keď sme si ju všimli. Kamila ju chcela chytiť za ruku, ale ona urobila dva kroky dozadu.

„Tato prosím, môžeme ísť domov? Prosím, prosím?“

Rýchlo som si uvedomil, že dnes mám možnosť sa starať iba o jedno zlomené srdce. Zobral som Mimu na ruky, a cítil ako mi jej slzy stekajú na krk. Zniesol som ju k autu a ten večer sme spolu spali v jednej posteli. Za celý večer sa ma neopýtala ani jednu otázku, a to ma skutočne desilo. Vždy keď som sa jej prihovoril, alebo mi prišla správa na mobil, si ma len silnejšie pritiahla. Cítim sa bezradný. Prvý deň školy ozaj nedopadol úplne ideálne.