Kapitola deväť: Ideme z kopca
Na dnes som si zobral pol dňa dovolenky. Dohodol som sa s kamarátom na stretnutí. Kvôli životnej poistke ma naháňal roky, tak mal mať teraz Vianoce, keď som sa mu sám ozval. Stretli sme sa v jeho kancelárii a keď som tretíkrát odmietol „komplexné finančné poradenstvo“ pripravil mi životnú poistku takú, akú som chcel. Vypĺňal som papiere až som narazil na kolonku rodné číslo príjemcu. Zdvihol som telefón a zavolal Kamile.
„Ahoj Zlato, aké máš rodné číslo?“
„Ahoj, ja? Načo to chceš vedieť?“
„Akurát vypisujem tú životnú poistku o ktorej sme sa bavili.“
„Aha, ah no dobre. 985723/0480.“
„Super, ďakujem. Si dnes v práci?“
„Oh, nie. Dnes robím z domu.“
„Ok, drž mi dnes palce, idem zase cvičiť.“
„Áno, hovoril si mi.“
„Dobre. Pá.“
„Pá“
Dovypisoval som poistku, podali sme si ruky a namiesto auta som zamieril do obchoďáku. Chvíľu som sa prechádzal a užíval si voľné poobedie. Pozrel som si program kina, ale z toho čo hrali, ma nič neoslovilo. Zašiel som do food courtu a rozhodol som sa vyskúšať čínu.
„So sebou, alebo zabaliť?“ opýtala sa číňanka.
Možno by som mohol niečo objednať aj Kamile a prekvapiť ju. Z myšlienky sa rýchlo stala akcia a ja som si niesol chutný balíček späť k autu. Už dávno som ju ničím takto neprekvapil. Premýšľal som, že by som ju mohol nahovoriť aj na sex v pracovnej dobe. Užívať si a byť pritom platený má nádych pornopriemyslu. Šiel som po schodoch k do bytu a v hlave si prehrával rôzne scenáre. Realita mi ale dala facku hneď, ako som otvoril dvere.
„Vlado, čo tu robíš?“
Ešte pár stotín som nerozumel strachu v jej hlase a skoro som sa jej opýtal, prečo je nahá uprostred dňa. Potom som sa pozrel na kusy oblečenia na podlahe. Nie všetky boli jej. Položil som čínu na botník a chcel som niečo povedať. Už ani neviem čo. Sánka sa mi roztriasla a ja som len stál a pozeral sa okolo seba.
„Tak už povedz niečo.“
„Nemám čo.“
Otočil som sa a odišiel. Nastúpil som do výťahu a zišiel na prízemie. Otvoril dvere a mechanicky prešiel k autu. Pozriem na zvoniaci telefón. Kamila. Vypnem ho a naštartujem. Nemám cieľ, len idem. Tak zúfalé klišé. Chvíľu sa zúfalo smejem nad absurdnosťou mojej reakcie. Chvíľu zúrivo bijem nevinný volant. Všetky hádky, zvláštne pohľady teraz dávajú zmysel. Pozerám ako sa míňa nádrž a tak si to nasmerujem na parkovisko pred športovú halu. Sedím v aute a pozerám na vypnutý telefón. Nechcem ho ani len zapnúť, nemám ešte potrebu pripojiť sa k svetu, a hlavne nechcem počuť jej hlas. Z myšlienok ma vytrhne iný hlas. Veronikin sexy hlas.
„Vladko, pokojne už môžeš ísť dnu.“
Len prikývnem a skontrolujem hodinky. Ozaj je už čas. Prezlečený pozerám na Veroniku ako vysvetľuje teóriu, ale pre vlastné myšlienky nepočujem ani jediné jej slovo.
Mechanicky opakujem cviky jeden za druhým. Nemám predstavu o čase, len si uvedomujem ako ma pália svaly. Veronika spustila odpočítavanie a ja dvíham nad hlavu kettlebell a priťahujem sa ku kruhom. Neviem presne čo sa stalo, ale po druhom opakovaní som sa rozplakal ako škôlkar bez obľúbenej hračky. Nahnevaný sám na seba som pretavil všetky svoje emócie do ďalšej série. Neviem čo bolelo viac, svaly, alebo srdce. Hodiny posledný krát zapípali a ja som od vyčerpania spadol na zem.
„Vladko, si v poriadku?“ Pýtala sa Veronika s panikou v hlase.
V tej chvíli som sa do nej zamiloval, už len preto, že jej na mne záležalo. Prevalil som sa a videl jej anjelskú tvár ako nado mnou kľačí. Usmial som sa a vtedy som si všimol, ako na galérii stoja Kamiline kamarátky a jedna si ma fotí. Všimli si, že som ich zaregistroval, a okamžite zmizli.
„Žena ma podvádza, ale už je to lepšie.“
Veronika sa na mňa súcitne pozrela, ale nič nepovedala. Vtedy sa otvorili dvere a do telocvične vošiel Dušan s dieťaťom na rukách.
„No ako? Dali ste si do tela?“
Veronika k nim pribehla, silno Dušana objala a pobozkala. Druhýkrát mi puklo srdce. Mohol som tušiť, že sú pár. Tento deň by uz mal skončiť. Nabral som dych a postavil sa. Pri bare som im vyrozprával svoj príbeh a priznal sa, že dnes nemám najmenšiu chuť ísť domov.
„Dnes spíš u nás!“ zahlásila Veronika a Dušan prikývol.
V hosťovskej som zaspal ešte pred ôsmou večer.