Kapitola desať: Ešte to netuším, ale liečim sa.

Zobudil som sa tak skoro, že vonku ešte bola tma. Pozerám okolo seba a ešte sekundu neviem kde som. Potom si spomeniem na včerajšok, dôvod prečo nie som vo vlastnej posteli, a zovrie mi srdce. Pozriem na hodiny, ešte nie je ani päť ráno a z kuchyne už počujem hlasy. Oblečiem sa a vyjdem von.

„Dobré ránko, dúfam, že sme ťa nezobudili.“

„Nie Dušan, sám som vstal.“

„Tak sa poď s nami naraňajkovať.“

Vo vzduchu bola cítiť mágiu, škoricu a čerstvé pečivo. Prijal som pozvanie a ochutnal praženicu z bielok a celozrnný rožok. Dávno som nemal nič tak chutné. Uvedomil som si, že moje posledné jedlo boli včerajšie raňajky. Spomenul som si na čínu, ktorú som nechal na botníku.

„Čo ti ide po rozume?“

„Čína.“

„Jedlo alebo krajina?“

„Jedlo, chcel som prekvapiť Kamilu donáškou, a viete ako to skončilo. No a čínu som nechal na botníku.“

„Myslíš, že ponúkla aj milenca?“

Vyvalil som na Veroniku oči v neskrývanom šoku.

„Čo? Príliš skoro?“

Opýtala sa s takou nevinnosťou v hlase, že som sa neudržal a vybuchol.

„Ticho, zobudíš mi dieťa.“

Neúspešne som sa snažil tlmiť smiech. Kým sa mi ho podarilo ovládnuť, už bolo neskoro a z vedľajšej izby sa ozval plač. Priznal som sa, že sa mi nikdy nepodarilo vstať skôr, ako Mime. Dušan vysvetlil, že prvý tréning je o pol šiestej a ďalší o trištvrte na sedem. Opýtal sa ma, či si viem vybaviť v práci voľno. Povedal som, že áno, ale nechcem viac otravovať.

„CrossFit tréner sa nestará len o telo, ale aj o dušu. Dnes to všetko preberieme. O tri hodiny som späť, zatiaľ si nahlás dovolenku, PNku, alebo sick day.“

Dušan si obul tenisky a po krátkom strečingu vybehol do studeného rána. Ja som vybral z auta pracovný notebook a vrátil sa k raňajkám. Vypísal som si sick day a oznámil šéfke, že z rodinných dôvodov dnes nebudem pracovať. Letmo som skontroloval poštu, keď som si všimol Kamilin mail. Na služobný mail mi písala iba vtedy, keď sa mi nevedela dovolať.

Otvorím ho, čítam.

Vladuško,

Nieje to tak ako si myslíš!! Teda je, ale aj nie je. Strašne som sa na teba hnevala, posledný rok bol pre mňa peklo. Som ešte mladá a chcem viac. Tehotná som bola skôr ako som sa do teba zamilovala a tá naša rýchla svadba a byt a dieťa a zrazu som bola stará žena a ja nie som stará žena. Ježiš, čo by som zato dala, aby sa to nestalo. Aby som len bola šťastná a spokojná s tým čo mám. Pamätáš pred dvoma týždňami ako som ti priniesla pivo a pýtala sa ťa kto si? Modlila som sa aby si sa zmenil a začal zo sebou niečo robiť, niečo čokoľvek. Sľúbila som Bohu, že ak sa zmeníš prestanem ťa podvádzať. Prosila som ho o zázrak s fľašou vína v ruke a ozaj som to myslela úprimne. Ty si vtedy prišiel za mnou do kúpeľne a ja som vedela, že som dostala svoj zázrak. Začal si cvičiť, starať sa a začal si tak inak žiariť. Zas mi bolo s tebou dobre a mohla som sa smiať. Bola som rozhodnutá že to s ním ukončím. Aj som mu to povedala, ale ja ani neviem ako sa to opäť stalo a vlastne som to vôbec nechcela a keď bolo po všetkom si otvoril dvere. Ešte nikdy mi nebolo tak zle ako vtedy. Porušila som svoj sľub a zničila svoj zázrak. Videla som to sklamanie v tvojich očiach a bola som na toho hajzla strašne nahnevaná. Aj na seba a všetko mi to bolo tak ľúto a chcela som ti to vysvetliť, že to bolo naozaj naposledy. Že už to nikdy neurobím a že ťa mám rada. Snažila som sa ti dovolať aspoň stokrát ale si stále vypnutý. Vlaďuško, prosím, prosím, prosím, prosím odpusť mi prosííííííííííííííííííím, ja neviem čo mám robiť. Prosím vráť sa domov prosím. Urobím čo len budeš chcieť len sa vráť domov. Bojím sa o teba. Kde vlastne si? Napíš mi, zavolaj mi prosím.

Tvoja Kamilka

Ešte raz som si prečítal ten mail a potom som ho otočil k Veronike. Usmievala sa, keď ho čítala.

„No pozerám, že už je na pol ceste k prijatiu.“

„Ako to myslíš?“

„Päť štádií smútku. Popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a prijatie. Už je v polovici pri vyjednávaní.“

„Čo by si robila na mojom mieste?“

„Neviem, nie som na tvojom mieste. Ty si ozaj netušil, že ťa rok pozvádza?“

„Nie. Až do včera som o ničom nevedel.“

„Wow! Mal by si si vypísať prihlášku do Združenia nič netušiacich.“

„Myslím, že by som tam mohol byť rovno predsedom.“

Bol som na dvore v kurníku po vajíčka a so psom na prechádzke. Skladali sme spolu prádlo a nové vešali vonku na šnúru. Dušan sa vrátil a hneď položil Veronike otázku.

„Tak čo povieš?“

„Neviem, je tam hĺbka, ale niečo ho blokuje.“

„Tak ako ho otvoríme?“

„Neviem, ale určite mu treba povedať o hlase a vzrušení.“

„Máš pravdu, tým treba začať.“

Počúval som ako sa o mne bavia predo mnou a nerozumel som. Zdvihol som prst ako, že chcem niečo povedať, ale vlastne som ani nevedel, čo chcem povedať.

„Vlado, si pre nás veľmi zaujímavá osobnosť. Väčšinou nám stačí pár viet a máme človeka prečítaného. Ty si iný. Si pre nás zatvorená kniha. Možno je to tým, že ešte ani sám sebe nerozumieš. Zistil si, že ťa podvádza žena a nič si neurobil. Stiahol si sa a ešte si jej tam aj jedlo nechal? To je veľmi netradičná reakcia. Ak chceš tak ti môžem pomôcť zmeniť život. Chceš?“

„Áno chcem.“

„Tak teraz dobre počúvaj. Nie mňa, ale seba. Každý človek má v sebe hlas ktorý mu hovorí, čo má robiť. Niekto to volá intuícia, niekto duša, alebo vyššie ja. Na názve nezáleží, ide o to aby ste komunikovali. Vzrušenie je ten najlepší navigátor. Nie penisové vzrušenie, ale také to vzrušenie, toto chcem. Rozumieš?“  

 „Myslím, že áno.“

„Dobre, čo ti hovorí tvoj vnútorný hlas?“

Zatvoril som oči a zhlboka som sa nadýchol.

„Chcem sa porozprávať s Kamilou.“

„Tak načo ešte čakáš?“

Cítil som pokoj. Rozlúčil som sa a päťkrát poďakoval.

„Dve veci na záver.“

„Počúvam.“

„Nepomýl si emócie s vnútorným hlasom a zajtra ťa čakám na poslednom landingu (začiatočníckom tréningu).“

„Budem tam.“