Kapitola šestnásť – Mám sa výborne
Sedím pred pojednávacou miestnosťou a potím sa v starom saku, ktoré mi už dávno nepasuje. Pozerám na Kamilu, na ktorej je už poriadne vidieť bruško. Pozrie sa mojim smerom, a ja sa len zhlboka nadýchnem. Spoločnosť jej robí len právnik. Myslel som si, že sa debilko aspoň ukáže. Mal som mu čo povedať. Chcel som sa teda aspoň s Kamilou chvíľu porozprávať. Do cesty sa mi však postavila moja právnička a rázne ma upozornila, že to nie je dobrý nápad, a mohlo by to veci skomplikovať. Posadil som sa a potichu čakal na pojednávanie, ktoré sa začalo s pätnásť minútovým meškaním. Celé to bolo strašne strojené a celkovo som povedal len štyri slová. Dvakrát áno, a dvakrát súhlasím. Na konci dňa mi zostal byt, dcéra, a pribudlo výživné v sume stošesťdesiat eur mesačne. Žiadne slzy, emócie, nič. Po pojednávaní som poprosil právničku, aby sa opýtala Kamili, či sa môžeme na chvíľu porozprávať. Súhlasila.
„Tak čo chceš vedieť?“
„Máš sa dobre?“
„Mám sa výborne.“
„Čakal som, že tu s tebou bude aj Peter.“
„Peťko musí pracovať....o čo ti ide?!“
Len som na ňu smutne pozeral a vedel som, že nemá zmysel pokračovať. Poprial som jej pekný deň, otočil sa a chcel odísť.
„Budúci mesiac odo mňa žiadne peniaze nečakaj, sotva som bola schopná zaplatiť nájom.“
Ani som sa neotočil. Moja právnička to počula a len si vzdychla.
„Ak ju budete chcieť žalovať, moje číslo máte.“
„To nebude potrebné.“
„Tak veľa šťastia.“
„Ďakujem.“
Pozrel som na hodinky a uvedomil si, že sme to celé uzatvorili celkom rýchlo, a ja stíham CrossFit o pol piatej. Pozrel som do aplikácie, či je ešte voľné miesto a s potešením zistil, že je tam jedno ako pre mňa. Za tých pár mesiacov čo chodím som sa stal úplne závislým. Žijem síce v stave permanentnej svalovice, ale cítim sa lepšie. Premýšlal som, či môže byť človek závislí na svalovici. Nastúpil som do auta a letel domov po veci. Ako slobodný otec sa budem musieť naučiť lepšie organizovať čas. Každopádne musím využiť príležitosť, než sa Mima vráti z tábora, to mi opäť pribudnú body do denného programu. Zahodil som tieto myšlienky a smeroval do gymu. Už v šatni som dostal niekoľko otázok, a rovnaké sa opakovali aj pri bare pred workoutom.
„Tak som rozvedený. Ani neviem čo mám povedať, len sa prečítali výpovede, v spise bola aj policajná správa zo zásahu, tak si sudca asi rýchlo urobil názor.“
„Policajná správa? Tak tú by som chcel vidieť.“
„Ak chceš Mário, tak ti ju môžem priniesť .“
Diskusiu ukončila Veronika, keďže hodiny už ukazovali pol.
Skoro celý workout ma niekto podpichoval.
„Vlado, poriadne vyhadzuj ten wallball. Potrebuješ dobre vyzerať teraz keď si opäť single.“
„Tomuto hovoríš angličák?! Sa nedivím, že sa s tebou žena rozviedla.“
„Tie kolená tlač von. Dnes si už prišiel o ženu, tak aby ti neodišlo aj koleno.“
Celú dobu som sa snažil nesmiať. Veľmi mi to nešlo. Za tých pár mesiacov sa títo ľudia stali mojimi priateľmi. Človek by si myslel, že CrossFit je o cvičení, ale ide hlavne o komunitu ľudí, s ktorými sa môžeš smiať a prežívať to dobré aj zlé. Bol to jeden z najlepších tréningov vôbec. Zamyslel som sa, čo by asi robil starý Vlado. Určite by pil a utápal sa v sebažiali. Zhrozil som sa pri tej predstave. Našťastie starý Vlado je mŕtvy, teba aspoň som si to myslel.