Kapitol šiesta: Bicyklovanie a posledný banán.
Deň prvého landingu prišiel rýchlejšie ako zdražovanie pred Vianocami. Stále som dúfal, že mi do
toho príde niečo dôležitejšie. V kritickej chvíli som už fantazíroval, ako si zlomím ruku keď sa budem
štverať na povalu po vianočné ozdoby, alebo ma zrazí auto cestou z vianočných trhov. Nestalo sa tak,
a tak som si smutne niesol tašku do šatne. Prezliekol sa, zobral minerálku a prišiel do telocvične.
Dušan bol už prichystaný a s každým si podal ruku. Tiež som pozdravil ďalších cvičiacich. Ani som
netušil, a začali sme.
„Dnes to bude hlavne o technike. Dobrá technika je základ a zabezpečí, aby sme cvičili tie správne
svaly.“
Usmial som sa, pripomenulo mi to, ako som po pol roku celibátu mal konečne sex. Keď došlo na
akciu, tak som nepodal ideálny výkon. Jednoducho som vyšiel z cviku. Celú dobu som si hovoril, že
však to máš ako s bicyklovaním, telo si pamätá...
Posadili sme sa na stroj, ktorý simuluje veslovanie. Po krátkej inštruktáži sme začali veslovať. Najskôr
minútu, potom dve a čuduj sa svete nakoniec tri.
„Ako na bicykli, ako na bicykli, kámo, ideš.„ – vravím si.
Nepomáha to .. Do prdele aj s bicyklom!
Zliezol som s gráciou takou ako to len šlo, kolená sa mi triasli, guľky zaliezli hlboko do tela, a zadok
ma bolel ako Sagana po Tour de France.
Po tomto utrpení sme si zobrali ťažkú loptu a vyhadzovali ju nad čiaru na stene. Prisám bohu, že tá
moja čiara sa každým ďaľsím vyhodením posunula smerom hore k plafónu. Po asi dvadsiatom
vyhodení už sa mi aj rozmazala pred očami, a dvihol sa mi žalúdok.
„ Tak dámy, ideme na drepy! „ - povzbudzuje Dušan.
Na tričku sa mi začali tvoriť mokré fľaky. Už som fučal ako lokomotíva. Pozrel som na hodiny a bolo
mi jasné, že koniec ešte nie je blízko, alebo predsa?! Ak nedostanem infarkt, bude dobre.
“ Na dvihnutie náladičky to celé zapichneme brušákmi!“
Tak a ja som to v tej sekunde ozaj zapichol. Tromi krokmi rovno do záchoda v šatni.
Vraví sa, že utekať je síce hanba, ale zachráni, česť aj oblečenie, keď sa ti obsah žalúdka derie silou
mocou na svetlo a nedá sa zastaviť.
Vzdychám, nadávam si v duchu, vyhováram sa na cigánsku a punč z trhov ( idiot, však si to jedol 3dni
dozadu!), odmietam prijať, že ja som sa z cvičenia čo? Regulérne dogrcal..
Hlava hore, gate tiež a vraciam sa hrdo späť do sály.
„Výborne, tak techniku by sme mali, ideme na to. Po prestávke si všetky cviky spojíme a za desať
minút ich skúsime urobiť tak veľa, ako len budeme vládať.“
Dušan spustil hodiny a ja som sa odovzdal osudu. Bol som rád, že žalúdok už bol prázdny. Opakoval
som jeden cvik za druhým a upadol do tranzu. Hodiny zapípali a bol koniec. Nadiktoval som počet
opakovaní a následne pozrel na tabuľu. Som úplne posledný. Tak posledný, ako posledný len dokážeš
byť. Ten single banán, ktorý si z obchodu domov nezoberieš, lebo však je predsa posledný. A byť
posledný je chybné, divné, prúser. Aspoň to mi hovorilo moje ego.
Nie, nie je to ako s tým bicyklovaním. Na druhej strane, odkiaľ sa už mám odraziť, ak nie z dna.
toho príde niečo dôležitejšie. V kritickej chvíli som už fantazíroval, ako si zlomím ruku keď sa budem
štverať na povalu po vianočné ozdoby, alebo ma zrazí auto cestou z vianočných trhov. Nestalo sa tak,
a tak som si smutne niesol tašku do šatne. Prezliekol sa, zobral minerálku a prišiel do telocvične.
Dušan bol už prichystaný a s každým si podal ruku. Tiež som pozdravil ďalších cvičiacich. Ani som
netušil, a začali sme.
„Dnes to bude hlavne o technike. Dobrá technika je základ a zabezpečí, aby sme cvičili tie správne
svaly.“
Usmial som sa, pripomenulo mi to, ako som po pol roku celibátu mal konečne sex. Keď došlo na
akciu, tak som nepodal ideálny výkon. Jednoducho som vyšiel z cviku. Celú dobu som si hovoril, že
však to máš ako s bicyklovaním, telo si pamätá...
Posadili sme sa na stroj, ktorý simuluje veslovanie. Po krátkej inštruktáži sme začali veslovať. Najskôr
minútu, potom dve a čuduj sa svete nakoniec tri.
„Ako na bicykli, ako na bicykli, kámo, ideš.„ – vravím si.
Nepomáha to .. Do prdele aj s bicyklom!
Zliezol som s gráciou takou ako to len šlo, kolená sa mi triasli, guľky zaliezli hlboko do tela, a zadok
ma bolel ako Sagana po Tour de France.
Po tomto utrpení sme si zobrali ťažkú loptu a vyhadzovali ju nad čiaru na stene. Prisám bohu, že tá
moja čiara sa každým ďaľsím vyhodením posunula smerom hore k plafónu. Po asi dvadsiatom
vyhodení už sa mi aj rozmazala pred očami, a dvihol sa mi žalúdok.
„ Tak dámy, ideme na drepy! „ - povzbudzuje Dušan.
Na tričku sa mi začali tvoriť mokré fľaky. Už som fučal ako lokomotíva. Pozrel som na hodiny a bolo
mi jasné, že koniec ešte nie je blízko, alebo predsa?! Ak nedostanem infarkt, bude dobre.
“ Na dvihnutie náladičky to celé zapichneme brušákmi!“
Tak a ja som to v tej sekunde ozaj zapichol. Tromi krokmi rovno do záchoda v šatni.
Vraví sa, že utekať je síce hanba, ale zachráni, česť aj oblečenie, keď sa ti obsah žalúdka derie silou
mocou na svetlo a nedá sa zastaviť.
Vzdychám, nadávam si v duchu, vyhováram sa na cigánsku a punč z trhov ( idiot, však si to jedol 3dni
dozadu!), odmietam prijať, že ja som sa z cvičenia čo? Regulérne dogrcal..
Hlava hore, gate tiež a vraciam sa hrdo späť do sály.
„Výborne, tak techniku by sme mali, ideme na to. Po prestávke si všetky cviky spojíme a za desať
minút ich skúsime urobiť tak veľa, ako len budeme vládať.“
Dušan spustil hodiny a ja som sa odovzdal osudu. Bol som rád, že žalúdok už bol prázdny. Opakoval
som jeden cvik za druhým a upadol do tranzu. Hodiny zapípali a bol koniec. Nadiktoval som počet
opakovaní a následne pozrel na tabuľu. Som úplne posledný. Tak posledný, ako posledný len dokážeš
byť. Ten single banán, ktorý si z obchodu domov nezoberieš, lebo však je predsa posledný. A byť
posledný je chybné, divné, prúser. Aspoň to mi hovorilo moje ego.
Nie, nie je to ako s tým bicyklovaním. Na druhej strane, odkiaľ sa už mám odraziť, ak nie z dna.