Crossfit open 24.3

Po pekle zvanom 24.2 sa život vrátil do normálnych koľají. Škôlka, práca, workout, domov. Jar bola cítiť všade a s ňou aj zmeny, ktoré sa nedali oddialiť.

„Akú mu dáme urobiť tortu, na tie jeho narodeniny?“

„Musí tam byť bager, nákladiak a buldozér.“

„Ja sa pýtam na náplň a polevu.“

„Jáj, tak to neviem. On zje všetko, takže ja hlasujem za marcipán.“

„Marcipán?! No dobre, a ovocie?“

„Neviem, čo navrhuješ?“

„Ja navrhujem, aby si sa poriadne zamyslel, a venoval viac pozornosti mne, ako tomu mobilu. Čo také tam teraz sleduješ?“

Vedel som, že moja drahá je nervózna z návratu do práce po materskej, a tak som odložil mobil. Nebol dôvod, aby som prilieval olej do ohňa. Keby skutočne chcela odpoveď, prečo tak intenzívne pozerám do mobilu, tak by som jej povedal, že počítam svoje skóre s bratovým. V celosvetovom rebríčku nás delilo len sedemsto miest, čo pri tristo štryridsať tisíc prihlásených bol len minimálny rozdiel. To však ona počuť nechcela, a tak som ja pozorne počúval, čo všetko musí ešte stihnúť pred tým, ako si v prvý deň pôjde po firemné PCčko. Ja som zatiaľ v hlave počítal, koľko repov mám k dobru pred posledným 24.3, a čo môže znamenať nápoveda – pes žerúci kuracie stehno.

Nápoveda bolo zodpovedaná o deň skôr, keď na internet unikli informácie o 24.3. Päť kôl po desať thrustrov preložených s chest to bar pull-upmi, minúta oddychu, a potom ďalších päť kôl po sedem ťažších thrustrov preloženým muscle-upmi. Hrazda ó hrazda, prečo si ty hrazda. Celý deň som sa chlácholil tým, že to možno nie je pravda, že si to len niekto vymyslel, a polka crossfitového sveta bola napálená. Prišiel štvrtok a únik sa potvrdil. Ja som sa zmieril s osudom a povedal si, že bude ako bude.

Prišla sobota, a s ňou a chvíľka pravdy. Dostanem tým svojich stopäddesiat kíl nad hrazdu? Našťastie v škálovanej verzii som sa mohol odrážať od zeme. Keď konečne prišiel rad aj na môj „výkon“, už som nebol nervózny. Brat šiel svoj run o deň skôr, takže som vedel, aký je môj cieľ. V posledných sekundách pred štartom som sa zaprisahal, že už neprepálim štart, a to sa mi podarilo dodržať. Nebolo to až také ťažké, keďže už v druhom kole som lapal po dychu. Pri tretej sade thrustrov som začal meniť farbu. (ak mi neveríte, pozrite si fotky) V piatom kole som skákal na hrazdu už len po jednom, a dokončil ho v čase štrnásť minút a sedemnásť sekúnd. To znamenalo, že vďaka povinnej minútovej prestávke, mi vypršal čas. Bol som šťastný, že to mám za sebou. Siahol som si na dno síl a zistil, že vďaka môjmu skóre som vo všetkých troch openoch porazil nielen brata, ale aj 7 percent ostatných príhlásených. Mohli by ste povedať, že mňa porazilo 93 percent sveta, ale ja sa radšej sústredím na to pozitívne. Teraz už len nezaspať na vavrínoch. Koniec koncov už je len jedenásť mesiacov do ďalšieho Openu, a posledný odkaz, ktorý mi brat nechal, bola správa z jeho crossfit aplikácie. Tá mu gratulovala, že už 13 týždňov sa mu darí splniť cieľ 3 tréningov týždenne. Beriem to, ako hodenú rukavicu.