Crossfit Open 24.2

Po odcvičení 24.1 som sa presunul domov, naložil auto a vyrazil do Tatier na lyžovačku. Bol to závod s časom. Snažil som sa do nášho hotela dostať skôr, ako úplne stuhnem. Závidel som synovi v autosedačke, ktorý už pri Nitre hodil prvého šlofíka. Ak sa práve zamýšlate, aký syn, veď Vlado má dcéru, tak tieto tri diely o Crossfit Open sú 100 percentné autentické zážitky vášho dvorného blogera, Michala Muránskeho.

Na hotel sme prišli práve včas, keď som začal cítiť následky 24.1. Vyniesť všetky kufre na poschodie mi vrátil pot do čela, a svaly protestovali, že dnes už mali naozaj dosť. Moju úžasnú manželku som nechal na izbe so synom vykladať kufre, a ja som šiel skontrolovať, či náhodou vo hotelovom wellnesse nemajú aj maséra. Maséra som síce nenašiel, zato som stretol švagrinú na schodoch s obrovským kufrom. „Prosím ťa..“

„..ale isto.“

Nahodil som hrdinský výraz a vyniesol ho. Za odmenu som od brata dostal pohár karibského rumu.

„Tak si dal o jednu sériu snatchov viac, ako ja. Ja som tie angličáky neudýchal.“

„Jeden mi chýbal do celej sérii, posledný už bol po časovom limite.“

„To máš dobré, keď len jeden snatch. Mne judge neuznal dva angličáky. Dokončil som ich a on, že no rep!“

 „Brutál!“

Môcť sa porozprávať s bratom o spoločnom hobby je veľmi príjemné. Keď sme boli deti nemali sme ideálny vzťah a keď sa on začal zaujímať o počítače a ja o baby, cestovanie a neobyčajné náboženstvá, nášmu vzťahu nepomohlo ani to, že sme chodili celú strednú do jednej triedy.

Ako som tušil, nedeľné lyžovanie som zrušil a podobne ako Boh, som vyhlásil nedeľu za deň odpočinku. So ženou a malým sme sa vybrali na Hrebienok. Zubačka, výhľady, všetko super, len cestou späť sme nastúpili na vlak na zlej koľaji a skončili v Poprade. Pozoroval som krásu Vysokých Tatier a nevedel sa ubrániť myšlienkam na 24.2? Dúfal som v môj obľúbený deadlift a možno ešte v echo bike. Ak by mi cviky ozaj sadli, možno by som skúsil aj RX verziu. Keď sme konečne dorazili do Lomnice, vyskúšal som si, ako sa vynáša spiace dieťa späť na hotel. Zvyšok týždňa nabral lyžiarsku rutinu. S bratom sme sa aj bavili, čo môže znamenať Castrova nápoveda, ale ten panák nám veľa nepovedal, tak sme museli čakať. Vo štvrtok som už ležal v posteli a čakal na vyhlásenie. Keď to prišlo, vzrušenie vystriedal strach. 20 minútový AMRAP, row, deadlift, švihadlo. Neviem či to bolo horúčkou, alebo tým oznamom, ale celú noc som rotoval, ako kura na ražni. Áno, bol tam môj obľúbený deadlift, ale to švihadlo si mohli strčiť.....na vešiak. RX verzia s doubleundrami neprichádzala v úvahu. V piatok som už nelyžoval, aby mali nohy aspoň deň na regeneráciu, a tak sme šli o domov o deň skôr.

Sobota bola akurát dňom mojich narodenín. Prišiel som do gymu, rozcvičil sa a prijímal gratulácie. Dokonca som dostal aj proteínovú tyčinku ☺. Potom prišiel aj môj heat. Posadil som sa na veslo a pozeral na tých posledných pár sekúnd, než to začne. Prvé kolo bolo super, dokonca aj švihadlo šlo bez prerušenia. V treťom kole sa to začalo zadrhávať a v piatom som už pekelne trpel. Keď som skončil môj 24.2 ležal som na podlahe a nekontrolovane strácal tekutiny. Po pár minútach som sa konečne dokázal postaviť a odtackať k baru. Tam sa mi prihovoril Andrej.

„To máš ako Happy Birthday, Muro!“

Mať tak viac energie, ukážem mu prostredník...:P