Kapitola osemnásť – Je to chlapec

Leto sa pomaly končí, a ja uzatváram jednu kapitolu svojho života. Moji rodičia mi počas leta veľmi pomohli. Mima u nich strávila skoro celé leto. Priviezli ju už pred pár dňami a mama mi pomohla nakúpiť veci do školy. S otcom sme si poriadne vypili, ale teraz sa vracajú späť na východ. Z Mimušky už bude školáčka. Ani neviem kedy sa to stalo. Kamila by mala každú chvíľu rodiť, ak už neporodila. Neviem o nej skoro nič. Dokonca aj Mimu od rozvodu videla len párkrát. CrossFit sa stal súčasťou môjho života. Bojím sa však, že nebudem mať dosť času venovať sa mu. Neviem ako to dávajú slobodné matky, ale je to ťažké. Už len udržať byť ako-tak čistý je náročné a to nehovorím o financiách. Možno budem musieť časom predať auto. Benzín je drahý a zatial je aj celkom príjemné chodiť na bicykli. Vždy keď ma prepadne náznak depresie, pridám si tréning navyše, alebo si len tak vyrazím niekam na biku. Učím sa počúvať svoje vnútro, ale zatiaľ to ide ztuha. Minule som tak zase raz depkoval nad prázdnym účtom. Zbalil som si teda veci na CrossFit, a už som ťahal bicykel dolu schodmi. Cítil som, že by som mohol radšej odbočiť na Raču a pekne pokračovať na Ahoj, ale nepočúval som intuíciu. No a čo sa stalo, väčšinu CrossFitu sme strávili na echobike. Ako hovorím, načúvať intuícii je veľké umenie, ktorému sa treba naučiť, a vôbec nepomáha, ak si tvrdohlavý.  

Mima sa už nevie dočkať začiatku školy. Už dva dni na chrbte nosí všade školskú tašku s vílou. Myslel som si, že ma bude bombardovať otázkami o škole, ale ona to už má všetko vymyslené. Vie presne kde a s kým bude sedieť, ktoré hodiny sa jej budú páčiť a ktoré nie, a čo presne si na ktorý deň oblečie. Spomenul som si, ako ešte pred dvoma rokmi si ani papučky nevedela obuť. Zdvihnem ju a silno objímem.

„Tato ty si nejaký silný.“

„Tato cvičí.“

„Dobre. A dobre, že si aj schudol.“

„Ako vieš, že tato schudol?“

„Tato, veď nie som slepá!“

Ešte silnejšie som ju stiskol a želal si, aby september nikdy neprišiel. Bohužiaľ, na rozdiel od amerických filmov som nezostal uväznený v časovej slučke, a druhý septembrový deň sa dostavil v predpokladanom termíne. Odprevadil som Mimušku do školy a v mase rodičov a detí som striehol, či sa náhodou neukáže Kamila. Napísal som jej správu, ale žiadna odpoveď neprišla. Poslal som jej aspoň Miminu fotku s jej aktovkou a kvetmi pre učiteľku. Odbavil som školský klub a inú administratívu, a keďže som si na celý deň zobral dovolenku a počasie bolo ešte pekné, zašli sme si na zmrzlinu. Keď už sme boli skoro doma, prišla správa od Kamily, či by som k nej vedel priviesť Mimu aspoň na pár hodín. Mima nadšene súhlasila a tak sme sa vrátili na zastávku električky, a vyše pol hodinu cestovali na opačný koniec Bratislavy. Odprevadil som Mimu až pred Kamilin byt. Keď otvorila dvere, skoro som ju nespoznal.

„Mamá!“

„Pozor na maminku, ešte ju všetko bolí.“

„Ah...a..ahoj, kedy sa mám po ňu vrátiť?“

„Nezostaneš chvíľku, dáš si čaj?“

„Ja neviem. Nebude to Petrovi vadiť?“

„Peter tu nie je. Poď ďalej.“

„No tak dobre.“

Kamila nás odviedla do spálne, kde v postieľke spalo bábätko. Mima bola celá bez seba. Trvala na tom, že toto je najlepší deň jej života. Mima mala na Kamilu more otázok, a tak som sa na varenie čaju podujal ja sám. Kamilina kuchyňa vyzerala ešte žalostnejšie ako Kamilina vizáž, a pri pohľade do chladničky som si uvedomil, že tu býva sama. Chvíľu som sedel a premýšľal, čo robiť. Vrátil som sa do spálne a oznámil, že sa vrátim o tri hodiny.